Fakt vyslovovala „brliant“, nie briliant. Predtým mi stihla zhnusiť naivné nákupy na trhu rozprávaním, ako ju kofy kedysi naučili cikať do kyslej kapusty, aby efektívnejšie živila veľkú rodinu, lebo muž bol vo väzení. „Načo by mi bol brliant, som normálna baba, nie?“ smiala som sa. „Tak to teda nie si, moja milá,“ povedala kamarátkina mama, zapálila si ďalšiu spartu a šálku s kávovou usadeninou otočila, aby sa z nej dalo veštiť. „Chlap musí do ženy investovať, ak neinvestuje a nestará sa o svoju investíciu, pokojne sa na ňu vykašle, keď ho prestane baviť. Ale na investíciu sa nevykašle. Nikto nekašle na svoje investície. Naopak. Stará sa o ne. Hlavne chlapi. A nie iba chlapi. Nebuď hlupaňa.“
Mala pravdu. Pred druhým sobášom som ešte stále bola na vývojovom stupni „malého domčeka na veľkú lásku“, hoci západné ekonomické a politické teórie som lúskala po nociach z kníh, prepašovaných otcovi cez rakúsky a nemecký konzulát. Mladší šéfovia v podniku mali nariadené chodiť do Prahy na Prognostický ústav a počúvať novátorské prednášky. Nebavilo ich to, radšej chodili na pivo, dávali si posielať nahrávky a xeroxy. Náš námestník mi kázal spracovať z nich referáty Naliala mi kávu z džezvy, pozrela mi na ruku a sucho skonštatovala: „Ani tento ti nedal brliant. Všetko je jasné. Nemusíme ani otáčať šálku. Možno si vzdelaná, ale je ti to nanič, keď nemáš brliant.“
