Pri sledovaní dejov na aktuálnej kultúrnopolitickej scéne vystupujú na povrch pojmy ako dezorientácia, nekompetentnosť či omyly považované za odvahu.
Čosi ako satyrská dráma, podivný druh starogréckeho divadla. Formou i obsahom vyzerá ako tragédia, no komické podanie mytologických hrdinov a zbor neposedných satyrov mu vtláčajú ľahkosť a veselosť, akoby o nič vážne či dokonca tragické nešlo.
Podobné sú aj trendové grantové kreácie. Granty u nás sú paškvilom pre umenie. Autori triafajú do satyrmi vykolíkovanej opičej dráhy, a nie naopak – aby sa grant trafil do diela. Čiže umeleckým výkonom je tvorivé vyhovenie čudesným podmienkam. Čosi ako oklepávaním úspešne prežiť dvojročnú vojenčinu. Pričom dielo (štátu) je ten dvojročný grant (vtedy za mesačný žold 90 Kčs).
Spojením spomenutých pojmov vzniká veta: dezorientácia vedie k nekompetentným činom, ktoré sú omylom považované za odvážne. Dezorientácia neumožňuje spoznať bezcennosť takýchto činov.
Niečo po sebe zachovať. Zdobený sarkofág (po grécky: sarkos je mäso, fagein je pohlcovať)? Alebo namiesto rakvy radšej zvonicu? Aj spôsob ďalšieho života diela je živší ako zatuchnutý sarkofág: belobou žiariaca a grafitom vyčipkovaná hranolová veža v šťavnatej zvlnenej zelenej krajine.
