Ďalším krokom je následná strata dôvery vo fungovanie spoločnosti.
Tá hlúpa poznámka by hovorila čosi o normálnom rozdelení v populácii a jednoduchších ľuďoch, ktorí si zložitý svet okolo seba potrebujú podvedome zjednodušiť – a tak uveria prvému nezmyslu, ktorý má podobu príbehu, ale nie vysvetlenia. Poznámka je to hlúpa už len preto, že je presne takýmto príbehom – no s pravdou veľa spoločné nemá.
Rôznym konšpiračným teóriám neveria len ľudia na, ehm, dolnom kognitívnom konci spoločnosti. Rôzne zjednodušenia robíme všetci, o väčšine z nich ani nevieme a v skutočnosti majú rozumný evolučný dôvod, ktorým je napríklad zrýchlenie rozhodovania v krízových situáciách.
Horšie je, že vedomé i nevedomé predsudky na seba nabaľujú ďalšie, predsudky podobne ako konšpiračné teórie ďalšie takéto teórie, aj keby si mali navzájom protirečiť - pretože tam niekde niekto niečo chce, aby sme sa niečo nedozvedeli, a tento hýbateľ si dejinami veselo popoťahuje.
Už experimenty s malými deťmi však ukazujú, že toto máme jednoducho vrodené: máme vrodené, že za udalosťami, ktoré nedokážme dobre vysvetliť, hľadáme nejakú príčinu a táto príčina sa nám prirodzene premieta do rôznych charakterov. Napokon, takto biológia vysvetľuje nielen vznik mýtov, viery a náboženstiev, ale aj napríklad bežný fenomén z detských izieb: imaginárnych priateľov našich detí.
