Prezident svojim životopiscom uniká i po vydaní knihy Michaela Žantovského.
Vyše 550 strán životopisu Václava Havla od Michaela Žantovského je ambicióznou knihou – takú rozsiahlu Havlovu biografiu doteraz nikto nenapísal. Navyše vychádzaí v situácii, keď podľa rozšíreného presvedčenia „poriadna“ kniha o Havlovi stále neexistuje – akokoľvek napríklad v Putnovom Duchovnom portréte V. H. z roku 2011 je mnoho inšpiratívnych vecí.
Hoci životopis Havel (Argo, 568 strán, Argo 2014) pôvodne vznikal pre angloamerický trh, bol si Žantovský tohto domáceho dopytu určite vedomý. V úvode položená otázka „prečo práve ja?“ naznačuje zámer napísať niečo iné než ostatní. Zaštítil sa pri tom pôvodnou profesiou klinického psychológa i priateľstvom s Václavom Havlom, ktoré sa neobmedzilo len na dobu, keď u neho na Hrade pracoval ako hovorca a poradca (1990 – 1992). Kniha tak vznikala dva roky s osobnou znalosťou – a zároveň na diľaku, z Londýna, kde Žantovský žije a pracuje.
Bližšie k opisu
Ak je človek limitovaný fyzickou vzdialenosťou, a má teda obmedzené možnosti v investigativite, musí vec o to lepšie premyslieť a napísať. Rozhodnúť sa, čo chce viac: či reprodukovať cudzí život, alebo mu dať v niečom nový tvar. Dôvodom na písanie môže byť tak to, že sa niečo niekedy stalo, tak to, že referovanie o tom je dnes užitočné. Riešením býva väčšinou kompromis: kto len popisuje, riskuje, že podľahne zbytočnostiam, kto vyberá, môže zase – bez toho, aby to tíšil – podľahnúť svojmu aktivizmu.
Žantovský na tejto rozhodovacej škále zostal v Havlovom živote bližšie popisu a reprodukcii. Rozpráva udalosti jednu po druhej, pretože ich takto prinášal čas; krok za krokom, podobne ako v kronike. Kniha nepôsobí dojmom, že na začiatku bola úvaha: v tom a tom vidím priority, preto ich zdôrazním. Ambíciou bol skôr vznik knihy, v ktorej bude „všetko“. Ktorá bude pôsobiť dojmom základného prameňa, po ktorom musí siahnuť každý, kto sa o Václava Havla zaujíma – pokiaľ teda nechce strácať čas.
V tomto ohľade tiež kniha dlho funguje, prinajmenšom v celej prvej „predprezidentskej“ polovici. Počínajúc detstvom zakladá autor Havlov príbeh v poctivej šírke i proporciách, s využitím mnohých doteraz neznámych, väčšinou súkromných prameňov. Tón je obsažný a vecný, avšak priestoru pre analýzy a špekulácie v ňom veľa nie je. Čo sa skutočne stalo, tu váži viac než to, čo to prípadne znamená; nech je reč o štúdiách, vojne, začiatkoch v divadle i vzniku Charty 77.
Pre toho, koho zaujíma hlavne Havlovo prezidentské obdobie, však bude prekvapením, že kvalita príbehu klesá paradoxne práve v momente, keď Havel prichádza na Hrad – a že ju tlačí dole práve to, čo ju malo nadnášať, teda autorovo osobní svedectvo. Objektívnu výpoveď tu strieda písanie na spôsob textu, aký v roku 2012 o prezidentovi vydal jeho iný hovorca Ladislav Špaček (Deset let s Václavem Havlem). Namiesto faktov nastupuje ľahko sebastredná sympatia. Kapitola o Havlovi na Hrade sa napríklad začína podrobnou charakteristikou tímu poradcov, do ktorého Žantovský patril (Křižan: „kus chlapa z valašských kopcov“, Oslzlý: „pohľadný muž s dlhými zvlnenými vlasmi“ atď.). Objektívna optika sa ďalej rozmazáva, keď Žantovský začne písať na tému „poľahčujúce okolnosti pre Havla a jeho tím“ alebo keď inde proste napíše: „Robili sme, čo sme mohli.“
Zložitejšie dôvody
Nie je to žiadna tragédia, ale nie je to (v druhej polovici) ani životopis; sú to skôr osobné memoáre. Politika je tu podaná v „pop“ podobe: dozvieme sa mnoho okolností z prezidentských ciest alebo stretnutí s celebritami, ale o Havlovom politickom myslení toho nájdeme menej. Zdá sa až nepochopiteľné, ako rýchlo sa Žantovský prenáša cez kľúčové zahraničnopolitické rozhodnutia, ktoré dodnes vzbudzujú nielen debaty, ale i útoky na mŕtveho prezidenta – či už ide o tzv. humanitárne bombardovanie Kosova v roku 1999 alebo o súhlas s inváziou do Iraku na jar 2003.
V oboch prípadoch Žantovský ponúka ako vysvetlenie Havlovu známu vetu: „Zlu je treba čeliť, nie mu ustupovať,“ ale už minimum komentára navyše, takže sa oná osirelá sentencia javí skoro ako floskula. Od týchto kľúčových rozhodnutí a od ich dnešných zmätených a skreslených interpretácií sa pritom odvíja súčasný postoj mnohých Čechov k Amerike a Západu. Otázky vzbudzujú i kapitoly o Havlovom postprezidentskom období. Pokiaľ je známe, nezostarol a nezomrel ako šťastný človek, ale dôvody boli zložitejšie než to, že sa do neho v rámci ostrostreľby po premiére filmu Odcházení začali triafať ľudia často neveľkého významu alebo že sa stal obeťou aféry vyvolanej mladšou spisovateľkou. Prečo taká veľká časť spoločnosti nebola schopná Havla akceptovať, v knihe vysvetlené nie je. Nebola to len vzbura „malých“ proti „veľkému“, takto ani sám Havel neuvažoval.
Viac než možno
Ťažko povedať, či je to „vinou“ pôvodného zamerania smerom ku čitateľom v Amerike, ale zdá sa, že knihu najviac limitovalo práve zdôraznené poňatie Havlovho života ako príbehu úspechu. To bolo zaujímavé v deväťdesiatych rokoch, kým sa pád komunizmu neprestával javiť ako malý zázrak. Keď však spoločnosť zo svojich ponovembrových ilúzií povyrástla, Havlov obraz sa skomplikoval – a v pôvodnej statickej podobe víťaza prestal stačiť proste preto, že i Havel sám žil ďalej reálny život. Prestal byť len úspešným, stal sa zaujímavejším. Žantovský však akoby trval na vonkajšej fascinácii politikom, ktorému vo svete všetci otvárajú dvere. Čo je však opäť hľadisko popkultúry.
K najčastejším slovám v knihe patia „možno“, „zrejme“, „asi“, „snáď“. A nie je to len výraz nechuti ku kategorickým súdom v záležitosti takej citlivej, ako je život druhého človeka. Je jasné, že Žantovský nemohl ani nechcel postupovať investigatívne. Napriek tomu jeho vôľa vyjadrovať sa presne mohla byť väčšia – v rovine faktov i myšlienok. Keď napríklad Havel pred svojím zvretím na konci sedemdesiatych rokov zvažuje, či nemá prijať ponuku ŠtB na odchod na Západ, autor napíše: „Nemal v úmyslu stať sa mučeníkom – možno je to znak dospelosti.“ Možno tiež nie a že sa to tak nedá porovnávať. Ale hlavne by sa autor knihy o takom zložitom človeku s podobnými „možno“ nemal uspokojovať.
Alebo keď je inde reč o Bohu: „Jeho prístup k viere sa v ničom nelíši od jeho prístupu k politike; je pripravený sa angažovať a prijať jazyk viery či politiky, ale nie je ochotný sa hlásiť k dogme.“ Naozaj na tom bol tak zle? Aj keby áno, stálo to za lepšie vysvetlenie.
(Písané pre Respekt)
Autor: Pavel Kosatík
