Píše publicista Juraj Hrabko
Bez ohľadu na podporu politických strán nezávislým kandidátom sa z ich víťazstva a nárastu nemožno veľmi tešiť. Aj preto, lebo sa rúca systém súťaže politických strán.
Komunálne voľby 2014 priniesli oveľa viac závažných politických posolstiev pre spravovanie krajiny ako nečakané vzdanie sa funkcie predsedu parlamentu Pavla Pašku.
Jeho odchod sa od volieb však nedá oddeliť, keďže ho oznámil zároveň s ohlásením víťazstva Richarda Rašiho v Košiciach. Inými slovami, ak niečo vo voľbách zásadne prekvapilo, nebolo to opätovné zvolenie Rašiho, ale odstúpenie Pašku.
K tomu zatiaľ iba krátka poznámka – podľa môjho hodnotiaceho úsudku sa Pavol Paška ako boľševik správal a ako boľševik aj skončil.
Je pritom len pekné, že sa tak stalo v predvečer výročia Nežnej revolúcie, ktorá má nespochybniteľnú, nepremlčateľnú a neodcudziteľnú zásluhu na tom, že aj komunálne voľby 2014 boli slobodné a tajné. Hoci v niektorých prípadoch aj utajované.
Napríklad kandidát na primátora Martina Andrej Hrnčiar kandidoval oficiálne ako nezávislý, ale podpísal súhlas o podpore Smeru-SD . To aspoň akosi vyšlo najavo už pred voľbami, na rozdiel od nezávislého kandidáta bratislavského Starého Mesta na funkciu starostu Radoslava Števčíka, s čím sa predseda strany a vlády Robert Fico pochválil až po voľbách. Ale zato okamžite: „Je to bašta pravice, ale vyhral nezávislý kandidát s našou podporou.“
To silno pripomína pentácky spôsob
