Nuž veru, únavný bol tento koniec týždňa. Výstavy, premietania filmov, besedy. V sobotu som sa zúčastnil na jednej spomienkovej besede o novembri 1989, potom som v nedeľu bol na druhej panelovej diskusii o tej istej téme. A čas medzi besedami som trávil diskusiou s priateľmi a známymi.
Zarazil ma ten hnev, to rozčúlenie, ktoré vybuchovalo z niekdajších účastníkov Nežnej revolúcie dvadsaťpäť rokov po udalostiach. Po nápore bolestivých bodnutí a úderoch zboku bola atmosféra na bode varu. Vo vzduchu iskrili obvinenia a protiobvinenia, ranení ľudia vyskakovali z miesta, iní s červenými tvárami kričali, potom ďalší požadovačným hlasom „skúšali“ tých, ktorí sú podľa nich zodpovední za to, že sa veci vyvinuli tak, ako sú dnes.
Bolo to únavné, a predsa sa teším, že sa to stalo. A že sa to stalo takto?
Nuž, o tom by sme ešte trochu mohli hovoriť. Mnohí spomedzi nás si mysleli, že tieto „očistné“ rozhovory nemôže nahradiť nič. Súhlasili sme s nimi, ale istú úpravu by som predsa navrhoval. Podľa mňa by si najprv každý jeden človek mal sadnúť a rozprávať sa sám so sebou celé hodiny, ba dni bez mobilu a bez internetu.
