Jeden z problémov vášnivej diskusie o Tatrách po smršti z roku 2004 spočíva v tom, že významná časť jej účastníkov premýšľa v intenciách jedného ľudského života. Vysoké Tatry majú spojené so spomienkami na hlboké smrekové lesy, ktoré chcú dostať od lesníkov čo najskôr späť (tentoraz v trochu pestrejšej podobe).
V tomto svete sú názory o samovývoji ozajstnou svätokrádežou a ich nositelia zločincami, ktorí lykožrútovi umožnili zožrať naše krásne hory. Pritom na Slovensku máme miesta, kde chrobák žral aj bez ochranárov. A máme aj miesta – napríklad okolie Čertovice – kde máme vďaka „aktívnemu manažmentu“ kopce posiate dodnes nezalesnenými holorubmi. Dočasne vyschnutý les dajme tomu na Hrebienku je naproti tomu stále lesom.
Že sa niekomu nepáči? Pardon, ale toto nie je súťaž krásy.
