Píše Ian Buruma,
profesor demokracie, ľudských práv
Doba, v ktorej žijeme, sa často najzreteľnejšie odráža v zrkadle umenia. O postkomunizme v Rusku a Číne sa napísalo mnoho. Presnejšie ako ktorákoľvek z publikácií však charakter týchto krajín odhaľujú dva nedávne filmy: Dotyk hriechu od Ťia Čang-kche, natočený v Číne roku 2013, a Leviatan od Andreja Zvjaginceva, natočený v Rusku roku 2014.
Ťiov film je epizodický; ide o štyri voľne súvisiace príbehy o samotárskych prejavoch extrémneho násilia. Leviatan je o slušnom človeku, ktorému zničí život starosta mesta, sprisahaný s ruskou pravoslávnou cirkvou a skorumpovanými sudcami.
Podobnosť
Oba filmy sú obrazovo ohromujúce. Temné nebo nad severoruským pobrežím je v Leviatanovi úchvatné a Ťiovi sa dokonca darí vykresliť betónovú džungľu Šen-čenu, obludného mesta medzi Kuang-čou a Hongkongom, tak, že vyzerá nádherne. Oba filmy spája aj fascinácia mýtickými príbehmi.
V oboch filmoch hrajú významnú úlohu nehnuteľnosti. V prvej epizóde Dotyku hriechu sa miestny pohlavár stane miliardárom s vlastným súkromným lietadlom, keď skúpi a rozpredá všetky obecné domy v regióne. V tejto novej Číne - kde síce stále vládne Komunistická strana Číny, ale idey Karla Marxa sú rovnako mŕtve ako v Rusku – je všetko na predaj, dokonca aj pôžitky maoistickej minulosti. Jedna zo scén zobrazuje prostitútky, ako v nočnom klube dráždia zahraničných podnikateľov čínskeho pôvodu tým, že pred nimi korzujú vo zvodných uniformách Ľudovo oslobodeneckej armády.
Dej Leviatana sa sústredí na dom, ktorý si postavil obyčajný automechanik Nikolaj. O nehnuteľnosť ho okradne skorumpovaný starosta, podplatený pravoslávnou cirkvou, ktorá chce na Nikolajovom pozemku postaviť nový kostol. Nikolaj je odstránený obžalobou z vraždy svojej manželky a rozsudkom skorumpovaného súdu.
