Slovné spojenie „umelý štát“ má aj v prípade Ukrajiny naznačovať, že je protikladom k niečomu, čo je prirodzeným a lepším štátnym útvarom. Lenže autori tejto idey ťažko určia, čo vôbec je prirodzené.
Bývalý český prezident Václav Klaus minulý týždeň v ruskej televízii Dožď opäť zopakoval tézu, ktorú posledný rok počuť od obhajcov kremeľskej snahy spochybniť štátnosť Ukrajiny: na východ od našich hraníc sa podľa neho rozprestiera „trochu umelý štát“.
Na rozdiel od iných Klaus našťastie už v júni opísal niekoľko základných čŕt spomínanej umelosti: absencia tradície vlastnej štátnosti, neprijatie štátu časťou obyvateľstva, vznik, o ktorý sa neusilovalo obyvateľstvo, ale bol spôsobený rozpadom ZSSR na štáty vytvorené v umelých hraniciach niekdajších zväzových republík.
Aké absurdné sú to argumenty, vidno už pri pohľade na našu krajinu, ktorá je samostatným štátom ešte o šestnásť mesiacov kratšie ako Ukrajina a o ktorej vzniku nerozhodli občania (mnohí o samostatnosť nestáli), ale taktiež politici, medzi inými aj Václav Klaus.
Je pravda, že hranica medzi Českom a Slovenskom je stará už tisíc rokov, a aj preto vznik samostatných štátov prebehol hladko, lenže pre južnú hranicu štátu to neplatí vôbec. Ak by sme prijali Klausovu argumentáciu, tak v roku 1918 mal právo obnoviť sa len samostatný český štát, ale to, čo dnes poznáme pod názvom Slovensko, malo zostať súčasťou Uhorska.
