Píše publicista Ľubomír Jaško
Oslavy novembra na oboch stranách Moravy priniesli do polemík staronovú metaforu nepriateľa. Prezident Zeman sa sám pasoval za rytiera trpiaceho pod tlakom spoločenskej triedy nazvanej „pražská kavárna“.
Tí, čo sedia v bratislavských kaviarňach, nie sú na tom o nič lepšie. „Pospolitý ľud“ doničený výdobytkami revolúcie vykrikuje aktérom Nežnej, že ignorujú realitu. Ako správni kaviarenskí intelektuáli predsa žijú vo svojich skleníkoch omámení vôňou drahej kávy a cigaretovým dymom.
Nepodarený nápad nového triedneho boja
Existuje naozaj takáto „kaviarenská“ trieda? Majú jej príslušníci spoločné črty? Alebo ide iba o mystifikáciu zbabelcov, ktorí v záujme vlastných cieľov provokujú nenávisť „obyčajných“?
Hneď na úvod predznamenávam, že sa necítim postihnutý antiintelektualizmom (a prácu intelektu považujem za jednu zo spoľahlivých rozkoší). Súčasne však na dotyčné elitárske prostredie hľadím len z ulice, a to mi, dúfam, umožňuje primeraný odstup.
Táto teória nového triedneho rozdelenia je nešťastná. Primitívne zjednodušuje veci a prebúdza falošnú emóciu. Zabudnutá dedinská krčma (v presnom i prenesenom zmysle) so zapľuvaným linoleom nie je žiadnou cnostnou opozíciou ku kaviarenskej dekadencii. Tam i onam sú povaľači i charakterní ľudia, flákači aj pracanti, otupení sebci aj empatickí jedinci.
