Píše doktorand na UP v Olomouci Otakar Horák ml.
Čím sekulárnejšia je spoločnosť, tým lepšie skóre vykazuje v oblastiach, ako sú, kriminalita, priemerná dĺžka života, zdravotná starostlivosť, obezita, cukrovka, detská mortalita a podobne.
Pôvod náboženstva vysvetľujú v zásade dve konkurenčné teórie. Podľa nich je náboženstvo buď adaptáciou, čiže znakom, ktorý svojim nositeľom prináša určitú výhodu, alebo im naopak žiadnu výhodu neprináša, a ide o spandrel či vedľajší produkt kognitívnych schopností, ktoré nevznikli za účelom produkcie náboženstva.
Čo to znamená? Predstavte si to tak, že adaptáciou je napríklad strach z jedovatých hadov. Totiž jedinci, ktorí sa týchto tvorov báli, a kontaktu s nimi sa preto vyhli, prežili a dokázali replikovať svoje gény oveľa skôr ako ich dôverčiví konkurenti, ktorých jedného dňa ich miláčik uhryzol a oni zomreli. Spandrelom je naopak strach z hadov, ktoré jedovaté nie sú, čo je dispozícia, ktorá svojmu nositeľovi žiadnu výhodu neposkytuje.
Čo sa týka náboženstva, ide o adaptáciu v prípade, že napomáha koordináciu vzťahov vo väčších skupinách, kde sa stýkajú jedinci, ktorí nie sú geneticky príbuzní. Za týchto okolností slúžia náboženské predstavy a s nimi spojené rituály ako nákladné signály vernosti danej skupine, ktoré sú určené na detekciu podvodníkov, ktorí nie sú ochotní „ťahať za jeden povraz“ so zvyškom spoločnosti. Podľa druhej, „spandrelovej“ teórie, v súčasnosti väčšinovo akceptovanej, náboženské predstavy „parazitujú“ na kognitívnych mechanizmoch, ktoré nie sú „špecificky náboženské“.
Náboženstvo ako spandrel
Predstavte si nášho predka, ktorý sa pred niekoľkými miliónmi rokov túlal africkou krajinou a na ceste za úlovkom začul šuchot kríkov. Ide len o nevinný vetrík alebo nebezpečného predátora, ktorý naňho striehne, aby ho zožral?
Ak nebude ostražitý, veľmi ľahko sa môže stať, že to, čo považuje za vietor, a v minulosti vetrom vždy aj bolo, bude jedného dňa dravcom, ktorý ho roztrhá na márne kúsky. U našich predkov sa preto postupom času vyvinula tendencia vyhľadávať pre nich dôležité vzory („šuchot kríka = pozor, predátor“) aj tam, kde žiadne neboli („šuchot kríka = vietor“).
Pre naše gény je totiž výhodnejšie urobiť zo seba hlupáka a hľadať vzory aj tam, kde sa žiadne nenachádzajú, ako byť večerou, čím sa navždy vyradíme z genofondu.
