Nikdy som nebola v Prade a nevidela som Goyove obrazy. Hoci som po tom vždy túžila a nedávno som bola dva dni v Madride.
Jeden som poctivo prepochodovala v slnku a svetle jadro mesta. Motala som sa v ňom deväť hodín. Takmer neprestajne na nohách. Ale ani to nestačilo. Do Prada som sa nedostala. Bolo totiž zadarmo. Od šiestej večer.
Stáli tu dva rady, jeden krátky, druhý nekonečný. Myslela som, že krátky je na nejakú konkrétnu výstavu, kým dlhý do všetkých expozícií. Chyba. Nekonečný bol zadarmo, krátky pre tých, čo nemali trpezlivosť stáť a tlačiť sa – s polovičnou zľavou.
Predo mnou stál mladík s dievčaťom. Inštinktívne si vybrali krátky. (Človeku sa od prírody akosi bridí myšlienka, že by sa mal prosto pridať ku všetkým tým nešikom v dlhom.) Intenzívne sa cukrovali, až kým už neboli na dotyk ku kase a nezacítili pach peňazí – tých, ktorými platili pred nimi stojaci za lístky.
Vtedy mladík podliezol zábradlie deliace rady od seba, ťahajúc dievča a stal si rovno pred tých, čo čakali v nekonečnom rade. A tí – mal z pekla šťastie – urobili úkrok. Skrátka – ako sa dnes hovorí – dal to, Dalton.
