Predstava, že sa tu budú ešte vyše dva mesiace ostreľovať priaznivci a odporcovia referenda, vzbudzuje túžbu uložiť sa na zimný spánok a zobudiť sa až niekoľko dní po hlasovaní. Nie že by bol pohľad na krajinu, kadiaľ prešiel front, príjemný, ale stále žije nádej, že potom zbrane aspoň načas utíchnu a objavia sa až pri najbližšom pochode.
Tomu, že záležitosti týkajúce sa (súdiac podľa skúseností zo zahraničia) mizivej skupiny obyvateľstva, vzbudzujú také silné reakcie, sa nedá veľmi rozumieť. Najmenej to ide pri ľuďoch, žijúcich v predstave, že štátom uznané zväzky homosexuálov dokážu rozvrátiť aj to, čo z heterosexuálnej rodiny zostáva pri päťdesiatpercentnej rozvodovosti.
Dôkaz, ktorý by niečo podobné naznačoval, totiž zatiaľ nikto nepriniesol a to majú registrované partnerstvá v takom Dánsku už 25 rokov. Z druhej strany stojí za zmienku napríklad spochybňovanie, že niečo ako tradičná rodina (v zmysle muž, žena a deti) vôbec existuje.
