Dominik Tatarka charakterizoval slovenský národný charakter ako stav byť pospolu. Keď tlmočím na švajčiarskej psychiatrii slovenským migrantom, spytujem sa, či táto pre Tatarku pozitívna črta neprekáža životaschopnosti. Nestretávam sa tu síce s reprezentatívnym prierezom, ale iba s tými, ktorí nezvládajú ani výzvu k samostatnosti, ani jazyk a život v cudzine pociťujú bolestne ako nebyť pospolu. Nemôžu sa vymaniť z tesných rodinných vzťahov. Zostruje to problémy, ktoré si už priniesli z domova.
Kuchár rozpráva, ako na dedine spolu s otcom postavili rodinný dom. Potom ho sestra zamestnala vo svojej škôlke v Berne, ale ledva si zašiel do krčmy s krajanmi, aby pocítil tekutú slovenskosť, celé týždne sa z nej už nedostal. Po opici vodku proti hlavyboleniu, potom koňak na vzpruženie a škôlkari márne čakali na obed. Kuchár sa hnevá na sestru, že ho vyhodila. Psychiatrička hovorí štyridsiatnikovi: Ste predsa dospelý. Ale on sa nespolieha sám na seba: Sú tu chlapci zo Slovenska, pomôžu mi.
