Štrnásť Nemcov s rodinami opustilo vlasť (1933), lebo boli proti tretej ríši. Išli do krásnej Brazílie, lebo tam nie sú nacisti. Ale boli tam a sťažovali im život. V roku 1945 ich pribudlo.
Spojenci žiadali o vydanie nacistov, aspoň tých význačných. Tí však podplatili úradníkov a šli na dovolenky. No niekoho predsa museli vrátiť, spojenecká loď čaká.
Štrnástich nacistov dovliekli v reťaziach. Po 33 hodinách na mori sa ukázalo, že sú to antinacisti. Zobrali ich na ulici, v kancelárii, z kruhu rodiny. Žili v predstave, že tretia ríša už neexistuje.
No loď sa neotočila naspäť, ktovie, či neklamú? Strčili ich do tábora pri Hamburgu. Boli na pokraji nervového zrútenia. Úrady pár mesiacov skúmali ich minulosť. Potom všetci písomne dostali potvrdené, že nie sú nacisti, ale naopak. Aj s pečiatkou.
Dúfali, že ich konečne pošlú domov. No nemali na cestu. Spojenci nemohli lístky zaplatiť, lebo škodu im spôsobil nacistický režim. Odškodniť by ich mali nemecké úrady, ale tie nič nezmohli, lebo dotyční neboli „obeťami nacizmu“. Čakajú doteraz, už ich je len osem. Pomreli aj ich príbuzní, tri ženy sú v blázinci, rodiny rozpadnuté.
