Píše energetický analytik Karel Hirman
Európska únia akceptuje, že na ruskom území má Gazprom monopolné postavenie na export plynu. Od Ruska ako protihodnotu žiadala, aby pri plánoch na výstavbu South Streamu rešpektovalo jej pravidlá. Nestalo sa. Navyše je veľmi sporné, či by bol projekt ekonomicky únosný.
Výroky ruského prezidenta Vladimira Putina a šéfa Gazpromu Alexeja Millera o zastavení realizácie plynovodného projektu South Stream vyvolali v Európe veľkú pozornosť a vlnu reakcií na rôznych úrovniach. Tie potvrdili veľkú spolitizovanosť celého projektu a len veľmi málo sa zaoberali reálnymi súvislosťami z pohľadu plynárenstva.
Z politických hráčov si nemenný a jasný postoj udržala Európska komisia. Zopakovala, že tento projekt neblokuje a nezakazuje, ale naďalej vyžaduje, aby jeho realizácia bola v súlade s platnou úniovou legislatívou, teda v prvom rade takzvaným tretím energetickým balíčkom.
Brusel tak triezvo reagoval na obvinenia Putina aj Millera, že zablokoval celý projekt.
Tak, ako Únia rešpektuje domácu legislatívu exportérov plynu, akým je v Rusku platný absolútny monopol exportu plynu pre spoločnosť Gazprom, rovnako očakáva, že aj exportéri vrátane Moskvy budú rešpektovať jurisdikciu na území Únie. Súčasne tieto pravidlá musia rešpektovať vlády všetkých jej členských krajín.
Mimo pravidiel
To je kľúčový a zásadný moment celého sporu o výstavbe plynovodu South Stream od samotného začiatku.
Ak by projekt dostal požadované výnimky, tak by to znamenalo nielen zásadné zvýhodnenie Gazpromu na úkor iných dodávateľov plynu, poškodenie obchodných a finančných záujmov iných prepravcov a krajín na území Únie (minimálne slovenského Eustreamu a českého NET4GAS), ale aj spochybnenie celej úniovej legislatívy, ktorá by stratila svoj zmysel.
Pretože pri doterajších prípravách na výstavbu South Stream bola porušená nielen tá energetická, ale aj iné všeobecne platné pravidlá pri verejnom obstarávaní alebo pri stavebnom konaní a posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA). Boli to veľmi konkrétne výhrady, pre ktoré museli vlády v Bulharsku (všetky, ktoré sa tam tento rok zatiaľ vystriedali) celý projekt zastaviť. A účelové zmeny zákonov, ako naposledy v Maďarsku, tiež zaujímali Európsku komisiu, obhajujúc tak záujmy aj iných členských krajín.
South Stream sa v širšom kontexte stal lakmusovým papierikom funkčnosti celej Únie a pripravovaného konceptu energetickej únie zvlášť. Keďže Gazprom ako hlavný investor doteraz oficiálne projekt neukončil a postoj Bruselu ostáva rovnaký, stále tu existuje platforma na ďalšie rokovania. Ak budú Rusi chcieť.
Kto by platil?
Pozrime sa však na projekt South Stream z obchodného a plynárenského hľadiska. Už pár týždňov pred Putinovým vyhlásením jeden z ruských partnerov projektu, taliansky koncern Eni verejne upozornil, že ak budú naďalej narastať náklady na jeho výstavbu, tak z projektu vycúva. Pôvodné náklady sa takmer zdvojnásobili a vysoko prevyšovali 30 miliárd eur.
Vzhľadom na situáciu na európskom plynárenskom trhu je viac ako otázne, či by bol plyn dodávaný týmto extrémne drahým potrubím predajný. Stačí sa pozrieť na importnú bilanciu trhu, kam mal South Stream primárne smerovať, teda Balkánu.
