Ak sa výber riadiacich pracovníkov necháva na vysokoškolskú samosprávu, rizikom je reprodukcia systému a priemeru.
[content type="longread-pos" pos="full"]
Ak sa výber riadiacich pracovníkov necháva na vysokoškolskú samosprávu,
rizikom je reprodukcia systému a priemeru.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/57/5792427/5792427.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Na nekvalitu doplácajú študenti. Väčšina z nich už nikdy v živote nebude mať druhú šancu viac sa naučiť a byť lepšie pripravení do praxe. Foto: Ilustračné TASR/AP[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Emília Sičáková-Beblavá
(1975)
Docentka verejnej politiky na FSEV UK
[/content]
Na Slovensku sa popri diskusii o reforme verejnej správy či súdnictva čoraz viac rozpráva o slabých a silných stránkach reformy vysokého školstva.
Máme k dispozícii rebríčky relatívnej úspešnosti jednotlivých vysokých škôl, chýba nám však seriózny výskum, ktorý by poukázal na faktory vplývajúce na kvalitu daných zariadení.
V článku v denníku SME z 21. 11. 2014 profesorka Mária Bátorová sa nad danou témou zamýšľa a v podstate kvalitu vníma cez generačnú a politickú prizmu: proti charakterným, najmä starším akademikom stoja komunistickí pohrobkovia a dnes už aj ich deti.
V univerzitnom prostredí spoločenských vied pôsobím už takmer 10 rokov a ponúkam do diskusie svoje pozorovania toho, čo vplýva na nekvalitu spoločenskovedných pracovísk na slovenských univerzitách.
Hneď v úvode uvádzam, že nepíšem o tých, ktorí sú vzorom, ale o problematických prístupoch.
Niekoľko príkladov
Poznám pracoviská na univerzitách, kde náročné povinné kurzy na základe rozhodnutia vedúceho katedry učia učitelia, ktorí o tom nič nevedia. Zjednodušene, ide o situáciu, keď fyziku učia chemici. Sú aj prípady, keď učitelia, ktorí majú na starosti profilové kurzy, neprídu na väčšinu kontaktných stretnutí, a môže sa stať, že študenti ich prvýkrát stretnú až na štátniciach.
Existujú aj také pracoviská na univerzitách, kde učitelia nerobia výskum. Prípadne, ak sa o to pokúšajú, robia takzvanú pavedu. Teda predstieranie vedy bez skutočného používania vedeckých metód či získavania výsledkov. Tlak na vedecký výstup vnímajú ako obmedzovanie akademickej slobody.
Model financovania takých pracovísk je postavený na takzvaných veľkoliahniach, teda na učení množstva študentov, interných aj externých. Takíto učitelia potom prepisujú učebnice na fólie, ktoré v podstate predčítavajú študentom. Možno namietať, že je to lepšia situácia, ako keby im rozprávali vlastné impresie.
Poznám univerzitné pracoviská, kde sa práca na univerzite vníma v podstate ako príjemná spoločenská aktivita, nie ako intelektuálne laboratórium. Ide o prípad, keď