KNIHA TÝŽDŇA / BUKOWSKI & BEATNICI
Kto bol vlastne Bukowski, keď nechcel byť a nebol beatnikom?
Pomerne rozsiahle portfólio českých aj slovenských prekladov poézie a prózy svojrázneho amerického „poeta hnusu“ Charlesa Bukowského ( 1920 – 1994) rozširuje do češtiny prvýkrát preložená dokumentárna knižka Bukowski & Beatnici (Pragma 2014) od Jeana Françoisa Duvala, švajčiarskeho žurnalistu, románopisca a esejistu. Duval sa už v minulosti venoval téme beatnictva a teraz sa pokúša (ale márne) nájsť spoločné črty tohto literárneho hnutia s Bukowským.
Lenže ten neznášal škatuľkovanie, „priraďovanie“ a obmedzenia a keď už mal čosi o tom povedať, vyhlásil, že sa cíti bližšie k punku ako k beatnickej generácii. „Nestál som o cestu (narážka na Kerouacovu „on the road“), chcel som písať a k tomu som potreboval nejaké múry (bol fascinovaný Sartrom),“ prehlásil Bukowski, ktorý nemal rád stádovitosť a bol absolútny solitér. „Existuje len jedno miesto na písanie, a to je ‚samotka‘ pri písacom stole. Spisovateľ, ktorý musí vyraziť do ulíc, je spisovateľ, ktorý ulice nepozná,“ dodáva.
Svet je odporný
Nezasiahla ho ani vlna hippies, hoci žil v Kalifornii - lokalite ich absolútneho premnoženia, a jeho postoj voči tomuto fenoménu bol tak skutočne iba zhovievavý a nadhľadový. Rád sa vysmieval celej „antikultúre“, pretože drogy, kvetinová hudba, psychedélia aj radikálne a politické hnutia mu boli naozaj ukradnuté. Oveľa viac sa venoval alkoholu, sexu a prežívaniu aj komentovaniu života na takmer absolútnom okraji spoločnosti a z toho vznikajúcim pozitívnym aj negatívnym deviáciám v najrozličnejších podobách, niekedy hraničiacich s prípustnou mierou etiky.
Pri pozornom čítaní jeho poviedok, básní alebo románov nepochybujeme o autenticite provokatívnych záznamov z biedy ľudskej osamelosti a bezvýchodiskovosti, hoci Bukowski je zároveň majstrom mystifikácie a má neskutočnú fantáziu. Kvalita literárneho talentu, neobvyklosť prejavu a neúnavná schopnosť aj „zaťatosť“ bezbrehej produkcie ho zaradili medzi špičku alternatívnej americkej literatúry 20. storočia ako najprekliatejšieho básnika a prozaika postbeatnickej éry.
Podľa neho je svet pomerne nechutné až odporné a kruté miesto, plné zlých, ziskuchtivých, agresívnych a zákerných ľudí, z čoho vyplýva aj autorova svojrázna životná filozofia: jediné, čo v takomto obkľúčení môže rozumný chlap robiť - aby prežil - je opíjať sa, bezuzdne sexovať na všetky spôsoby, hazardne tipovať na dostihoch, intenzívne počúvať klasickú hudbu a občas, aby sa úplne nezbláznil, o tom písať neuveriteľne naturalistické komentáre v podobe románov, poviedok, básní, stĺpčekov alebo fejtónov a pokúšať sa ich uverejniť.
Večer u Hanka
Jeho práce tak majú najväčšiu silu v dezolátnej úprimnosti, schopnosti skratky, šťavnatej metafory a používaní odpadových produktov aj prirodzených „tajných“ a intímnych činností človeka ako poetického tromfu, hoci sa niekomu môže zdať, že prioritnou snahou tu je najmä lynčovanie vkusu čitateľa.
„Beatnikom vlastne vďačíme za veľa – za Dylana, Beatles, hippies, LSD, Woodstock, punk, za obnovenie záujmu o ekológiu a budhizmus aj za Kurta Cobaina,“ tvrdí v knižke Duval. „Ale nevďačíme im za Bukowského,“ kontruje hlavný hrdina publikácie vo vzájomnom rozhovore tvoriacom kapitolu knihy pod názvom Večer u Hanka doma.
Kto bol vlastne Bukowski, keď nechcel byť a nebol beatnikom?
Patril k americkým literátom, ktorí sa presadili po 2. svetovej vojne písaním o skutočnom neprifarbovanom živote. Nebol kastrovaný moralistickou ani literárnou cenzúrou, dominovala jeho autentickosť „na kosť“. Bukowski, prezývaný Hank v rozhovore s Duvalom pripúšťa, že jeho štýl je drsný a jednoduchý, pretože je zrkadlom tohto sveta : „Nádej je v dotyku humoru bez ohľadu na to, čo sa deje. Dotyk humoru v ohni, smiech medzi plameňmi.“ A o sebe hovorí ako o jedinom spisovateľovi, ktorého radi čítajú aj väzni. Písali mu nadšené listy a jeho knihy si požičiavali z cely do cely. „Pre mňa je to veľká česť. Pretože najťažšie je podvádzať ľudí v pekle,“ tvrdí Bukowski.
Na úspornej ploche
Z dnešného pohľadu je to tvorba plná neobvyklých kuriozít skúseného pisateľa, fantazmagoristu, alkoholika, sukničkára a povaľača. Hoci sa bránil akémukoľvek druhoplánovému výkladu svojej tvorby, často pozorujeme viacrvrstvovú možnosť pochopenia jeho písania. Ponúka orwellovské šifry brainwashingu, asociácie na tvorbu Isaca Asimova a črty príbuzné s románom Chladnokrvne Trumana Capoteho. Rovnako tak je možné vystopovať swiftovskú fascináciu liliputánmi a guliverovskými ženami, ktorá sa v jeho tvorbe opakuje.
Nie každý musí milovať typ písania, ktorý ide na samú hranicu. Napokon, ako autor sám hovorí: „...život je aj tak viac ako písmená...“ Faktom je však, že na úspornej ploche sa Bukowského spisovateľský typ prejavuje v najpresnejších obrysoch. Tu môže byť až chirurgicky ostrý bez melancholicky zbytočných predohier a dohier, s dôrazom na úsečnú nekompromisnosť dialógov, špecifický slovník a klincujúce, hoci niekedy zvetrané a beználadové pointy.
Nie je žiadnym patrónom dobrých mravov ani nesupluje sociálne inštitúcie. Skôr upozorňuje a dokumentuje, že žiť je možné aj tak, ako ukazuje na sebe on. Charakteristické je „vychutnanie“ dna ako záruka autenticity. O jeho diele sa teda najčastejšie hovorí, že je pravdivé a ako také pretrváva. Lepšia pocta možno ani nie je možná.
