„A ešte Ti poviem, čo som pri obžranom štedrovečernom (vojenskom) stole 1967 musel povedať – TEŠÍM SA NA VIANOCE – (hlas) VEĎ SÚ VIANOCE!
ALE NA BUDÚCE!
(ELEKTROSHOCK)“
To je úryvok z Vianočného listu básnika Ivana Laučíka priateľovi Petrovi Repkovi. Report, presná správa o Vianociach strávených na vojne.
A to sa rok predtým v liste Ivanovi Štrpkovi pýtal: „A čo keď neudržateľnosť trvalého je už trvalá?“
Kniha Poker s kockami ľadu Laučík Repka Štrpka (Fragment 2014) ma preniesla cez prvú dekádu temných decembrových dní. Tento román v listoch trval štyridsať rokov (1963 – 2004) a skončil sa smrťou jedného z Osamelých bežcov – Ivana Laučíka. A práve on bol ich nosným pisateľom. Na rozdiel od Ivana Štrpku, ktorý sa v jednej z Ursiniho pesničiek priznal, že najviac listov píše v hlave.
„Najzaujímavejšie, čo som kedy čítal, boli cudzie listy.“ Citujú ako motto knihy jej zostavovatelia Oleg Pastier a Ján Púček.
A v prípade Pokru s kockami ľadu to sedí. Je to jedna z tých kníh, v ktorých sa dá prežiť. A to aj napriek tomu, že sa „odohráva“ v časoch, keď to nebolo vôbec ľahké.
