Píše Vít Dostál,
riaditeľ Výskumného centra Asociácie pre medzinárodné otázky
Česká republika nezažila podobnú traumu ako Slovensko za Vladimíra Mečiara. Odvtedy sa postavenie oboch krajín v mnohom zmenilo a na periférii európskeho diania je niekedy skôr Praha než Bratislava.
Pri dnešnom pohľade z Prahy nie je Slovensko mladším bratom, ktorý by za Českou republikou akokoľvek zaostával. Slovensko zvládlo prvých desať rokov v Európskej únii úspešnejšie než Česká republika.
Zároveň je škoda, že neexistuje viac spoločných projektov v európskej politike, ktoré by podčiarkli a zvýraznili výborné spoločenské a medziľudské vzťahy.
Prvých pár rokov svojho členstva v Únii Slovensko profitovalo z traumy 90. rokov. Za vlády Vladimíra Mečiara prešľapovalo na mieste a hľadalo smer svojho ďalšieho rozvoja. Keď vo voľbách v roku 1998 zvíťazili prointegračné politické strany, rozširovanie Únie už bolo rozbehnuté a Slovensko muselo investovať obrovské úsilie, aby dohnalo luxemburskú rozširovaciu skupinu, zahŕňajúcu aj Českú republiku, Poľsko alebo Maďarsko.
Ruka v ruke s urýchleným smerovaním na Západ prišli aj hlboké ekonomické reformy, ktoré umožnili na pristúpenie nadviazať ďalší integračný cieľ, prijatie spoločnej meny. Hoci to pôvodne vyzeralo, že Slovensko zostane na okraji integrácie, vstúpilo do eurozóny hneď ako druhý stredoeurópsky štát (po Slovinsku).
Česká republika naopak žiadnu zásadnú traumu v 90. rokoch neprežila. Členstvo v Únii bolo vnímané skôr ako dokončenie lineárne prebiehajúcej hospodárskej, politickej a spoločenskej transformácie než ako hodnota sama osebe či poistka demokracie. Prevládlo presvedčenie, že Európsku úniu k svojmu európanstvu ani nepotrebujeme.
Sú šikovnejší...
Po desiatich rokoch v Únii prichádzame s bilancovaním a v Česku čoraz častejšie počuť názor, že Slovensko bolo a je úspešnejšie.
