Píše Róbert Ondrejcsák,
riaditeľ Centra pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA),
bývalý štátny tajomník ministerstva obrany vo vláde Ivety Radičovej
Ministerstvo zahraničia sa snažilo zmierňovať škodu v očiach spojencov, ale hlasom a tvárou našich pozícií sa stal práve premiér.
V roku 2014 sa zvýšil význam zahraničnej a najmä bezpečnostnej politiky vo verejnom aj politickom diskurze. Najdôležitejšími dôvodmi boli rusko-ukrajinská vojna a anexia Krymu, ktorá podkopala európsky bezpečnostný systém platný od konca studenej vojny, ako aj doterajší pocit relatívnej bezpečnosti v Európe.
Skutočnosť, že v našom bezprostrednom susedstve prebieha vojna, však stále nie je vnímaná rovnako intenzívne naprieč celým politickým spektrom. Veľká časť politickej elity ako keby si stále neuvedomila novú realitu a žije v období pred januárom 2014.
Dominantným aktérom verejného a politického diškurzu v roku 2014 bol (aj) v oblasti bezpečnostnej a zahraničnej politiky predseda vlády. Hoci ministerstvo zahraničných vecí realizovalo svoje aktivity naďalej na profesionálnej úrovni, pre zahraničie sa stal „hlasom“ a „tvárou“ slovenských pozícií premiér Fico, súvislosti s Ukrajinou, ale aj so stanoviskami súvisiacimi s NATO.
Bol to pomerne nový fenomén vzhľadom na to, že do januára 2014 sa predseda vlády vyjadroval k zahraničnopolitickým a bezpečnostným otázkam len pomerne zriedkavo. Svojou angažovanosťou a politickou váhou však de facto v očiach zahraničných partnerov prekryl ministerstvo zahraničných vecí a predovšetkým jeho stanoviská boli prítomné aj v zahraničnej tlači.
