Čo si predstavíte, keď sa povie „koniec druhej svetovej vojny v Európe?“ Možno notoricky známy záber ako červenoarmejec vztyčuje nad Reichstagom sovietsku vlajku, kým všade naokolo vidno dym a rozbité budovy, možno snímky usmiatych sovietskych vojakov, ktorých veselí Pražania vítali s orgovánom.
Na prvý pohľad také rozdielne apokalyptické a idylické fotografie spája predstava, že nacistické zlo sa už nebude opakovať a kdesi na jeho troskách už klíči niečo lepšie.
Myšlienky na pomstu
Po vojne však okrem radosti a obnovy prišlo aj niečo iné: rabovanie, znásilňovanie, milión sirôt, milióny zajatcov, hlad, etnické čistky, zabíjanie a ponižovanie skutočných i domnelých kolaborantov, posúvanie hraníc, násilné vysťahovanie miliónov ľudí, občianske vojny, nástup iného totalitného režimu a aj násilie na tých, čo trpeli už počas vojny. Za päť a pol roka, čo trval najhorší konflikt v dejinách, sa totiž nahromadila túžba po pomste, ktorá vybuchla hneď, ako mohla.
Z dnešného pohľadu zaopatrenej a opäť civilizovanej Európy sa môže zdať neuveriteľné, ako mohli celé národy myslieť na chvíľu, keď má jednu obrovskú krivdu nahradiť iná. A predsa sa to stalo – rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po revanši.
Vo Francúzsku strihali ženy, ktoré sa zaplietli s okupantmi, z Nórska vyháňali deti, ktoré splodili nacisti. Z bývalého východného Pruska a zo Sudet v rámci domnelej kolektívnej viny vysťahovávali či dokonca zabíjali aj tých Nemcov, ktorí s nacionálnosocialistickou ideológiou nemali nič.
V Topoľčanoch, v maďarskom Kunmadarasi či v poľských Kielciach došlo k pogromu na Židov, ktorí sa len krátko predtým vrátili z koncentrákov.
Je to dávna história, ale ako ukázali napríklad české debaty o vyhnaní Nemcov, slovenská kauza filmu Miluj blížneho svojho alebo emócie, ktoré v Nórsku vzbudzovali žiadosti o odškodnenie detí splodených nemeckými okupantmi, ani po desaťročiach sa s ňou všetci nevyrovnali, mnohí ju vytesňujú, iní zakrývajú a ďalší dokonca ospravedlňujú.
