Básne o ňom vznikali predovšetkým v čase jeho pobytov vo väzení
„Pan Havel je dnes u souzení / a mně je bídně k usoužení,“ píše Egon Bondy v básni z roku 1977. Pre českú undergroundovú poéziu bolo charakteristické, že prinášala svedectvo o osudoch celej komunity, podávala svoj pohľad na udalosti, ktoré priamo zasahovali do osudov jej jednotlivých členov. Preto bola táto poézia plná konkrétnych mien a je celkom logické, že tou najfrekventovanejšou postavou bol Václav Havel.
Pritom Havel a celý disent sa v prvej polovici sedemdesiatych rokov o podzemnú kultúru príliš nezaujímal, rovnako ako underground sa nezaoberal aktivitami disidentov. K zblíženiu oboch komunít došlo až v roku 1976, keď režim chystal odstrašujúci monstreproces s kapelou The Plastic People of the Universe. Práve vďaka tomu, že na obranu muzikantov sa zdvihol silný protestný hlas disentu a prostredníctvom neho aj viacerých svetových osobností, boli nakoniec odsúdení „len“ štyria ľudia na relatívne prijateľné tresty, neporovnateľné s tými, ktoré boli komunistami naplánované. Navyše, táto vlna solidarity priamo vyústila o niekoľko mesiacov do vzniku Charty 77.
Mnohí z jej signatárov skôr či neskôr skončili vo väzení, alebo boli donútení emigrovať, najväčší exodus priniesla akcia ŠtB v roku 1982 nazvaná Asanácia. Vtedy Československo opustil celý rad „androšov“ na čele s Vratislavom Brabencom a Svatoplukom Karáskom, na čo reagoval Bondy rezignovanou básňou Měli jsme underground a máme prd. Podľa nej pomenoval editor Martin C. Putna knihu výberu z tvorby podzemných básnikov o Václavovi Havlovi.
Básne o ňom vznikali predovšetkým v čase jeho pobytov vo väzení a okrem spomínaného Bondyho sa stal Havel literárnou postavou aj pre Fandu Pánka, Vratislava Brabenca či Ivana Martina Jirousa. Ten napríklad v júni 1981 napísal báseň/list slávnemu spisovateľovi Heinrichovi Böllovi, v ktorom ho prosí, aby pomohol oslobodiť Havla. „Sovětský svaz / požírá nejlepší z nás. / Teď se rozhodl sežrat i Václava Havla,“ píše Jirous. „Drahý Heinrichu Bölle / Václav Havel sedí už třetí rok! / Zastaňte se ho znovu a ještě silněji, / pro lásku Boží!“
Pravda, undergroundová poézia, šírená samizdatom, bola známa len pomerne úzkemu okruhu čitateľov, kým tvorba folkových spevákov (hoci balansujúcich na hrane zákazu a tiež neraz dištancovaných) mala podstatne väčší dosah. Aj pre nich bol Havel veľkou témou. Vladimír Merta mu niekoľko piesní (napríklad vianočnú Žárovku samotky) poslal do väzenia, no najznámejšia je v tomto smere tvorba Jaroslava Hutku.
Málokedy sa stane, že by odohral koncert bez pesničky Havlíčku, Havle. A málokedy sa stane, aby refrén „A podle litery paragraf - šavle, teď dumej o právu, Havlíčku Havle“ s ním nespievalo aj publikum. Tak to je odjakživa, presnejšie od polovice 70. rokov, keď pieseň vznikla.
„Je to o Karlovi Havlíčkovi Borovskom,“ tvrdil presvedčivo Hutka policajtom, ktorí ho v roku 1977 pre túto pieseň držali vo väzbe dva dni. Samozrejme, tak ako poslucháčom, aj policajtom bolo jasné, že je to podobenstvo o Václavovi Havlovi, práve sediacom v kriminále za spoluautorstvo Charty. Pieseň doslova zľudovela.
Menej známy je Hutkov text z roku 1979, v ktorom sa pohráva s ironickou predstavou, ako po ďalšej vlne odsúdenia Havla, Petra Uhla, Václava Malého a ďalších oponentov režimu dumajú súdruhovia na Pražskom hrade, či to bolo taktické, alebo nie. „Nejvyšší pán povstal, ramena si protáh / Ja bol tiež zavretý a kam som to dotáh / To právě, to je to, řek jeden s pochybou / Byl jsi ve vězení, teď jsi hlavou státu / Jestli bychom na to neměli mysliti / Že je to riziko někoho zavříti.“ O tom, že sa o desať rokov väzeň z pesničky stane prezidentom, sa nesnívalo Havlovi ani Hutkovi, a už vôbec nie nikomu na Pražskom hrade.
