Ešte som ani nezačal a už viem, že mi nikto nebude veriť. Lenže knihy naozaj žijú, presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Nemyslím tým frázu o večných hodnotách a posolstve ľudstvu, ale normálnu živočíšnu existenciu. Asi ako morské koraly, ktoré sa združujú do spoločenstiev a vytvárajú nové pevniny.
Jedného večera som vstal z kresla pred televízorom. Ráno na kresle ležala hŕba kníh. Vlastne nič mimoriadne, veď podobné hŕby som vláčil po celom byte so sloganom: „Zajtra to definitívne uložím.“ Zložil som ju na zem a sadol si.
Na druhý deň bola oveľa väčšia a tvárila sa, že tam leží od nepamäti, mierne zaprášená, hlboko zaborená do čalúnenia. Radšej som si pred televízor priniesol stoličku z kuchyne.
