Píše Marek Lenč,
autor pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v BB,
je na výskumnom pobyte na National University „Kyiv-Mohyla Academy“ v Kyjeve
Jeden mesiac je v politike extrémne dlhý čas. Ak hovoríme o jednom roku na Ukrajine, jeho dôsledky môžu byť pre štát fatálne. Na začiatku roku 2013 sa s Janukovyčom rátalo ako prezidentom do roku „2020“ a k tejto predstave neexistovala reálna alternatíva.
Ukrajinský príbeh je však zaujímavý najmä v tom, že kombinuje príliš veľké množstvo záujmových skupín, od domácich aktérov vrátane politických strán a oligarchov, až po externé vplyvy globálnych hráčov, ako sú Európska únia, Rusko či USA. Kľúčovú úlohu v tomto procese „hrania na dve strany“ nezvládol Viktor Janukovyč. Možnosť voľby teda nie vždy znamená pozitívnu dilemu.
Tú Janukovyčovu vyriešil počas troch stretnutí na jeseň 2013 Vladimir Putin. „Ruským“ riešením pre vtedajšieho prezidenta Ukrajiny a jemu blízkych mali byť lacné peniaze a plyn z Moskvy výmenou za vstup do colnej únie s Ruskom, Kazachstanom a Bieloruskom.
Tieto prostriedky, z ktorých časť dorazila pár týždňov po odmietnutí podpísania Asociačnej dohody s úniou, mali byť dostatočne veľké na to, aby prostredníctvom nich mohol Janukovyč vykryť deficitný rozpočet, rozdať sociálne bonusy, demoralizovať opozíciu a s prehľadom vyhrať voľby v roku 2015. V konečnom dôsledku asociácia s Úniou znamenala oveľa väčšie bremeno, navyše bez perspektívy budúceho členstva v európskom klube.
Posledná veta platí pre Ukrajinu aj dnes s jedným podstatným rozdielom. Alternatíva smerom na východ už prakticky neexistuje a Putin sa zapíše do histórie ako prezident, ktorý stratil Ukrajinu.
