Ak Robert Fico hovorí, že „rok 2014 bol pre Slovensko úspechom, či sa naň pozrieme sprava, zľava, spredu alebo zozadu“, tak je zrejmé, že pozrieť sa naň musíme zhora, eventuálne z perspektívy žaby. Čo uvidíme?
Prezidentské voľby ako udalosť roka priniesli najťažšiu porážku Fica a Smeru od jeho založenia. A keďže dali Slovensku prvú nekomunistickú štátnu hlavu, úspech to nesporne je. Hoci Andrej Kiska si v úrade mohol počínať občas aj razantnejšie, najmä ostrejšie sa vymedziť voči premiérovi v zahraničnej politike, kde má kompetencie.
Totiž to, čo nie je úspechom, ale otáznikom roka, je narušenie konsenzu o euroatlantických pilieroch bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Prelomil ho premiér opakovanými výrokmi o „nezmyselných sankciách“, odporučeniami neutrality Ukrajine a pod. Rétorikou akoby diktovanou Kremľom Fico zatiahol Slovensko do stredoeurópskej „Putin versteher“ zóny (Maďarsko, Česko), čím prispel k vyprázdneniu Visegrádu a nastoleniu geopolitickej tajničky v očiach Západu.
