Život je o delení, spájaní sa a odovzdávaní si informácií. Začne sa to delením buniek v tele matky, nasleduje oddelenie dvoch tiel, potom odchod detí od rodičov, nové spojenia a nakoniec opúšťanie blízkych a to, čomu hovoríme biologická smrť. Opäť len delenie.
SME bolo matkou pre mnohých významných novinárov na Slovensku, nech je ňou aj pre ďalšiu generáciu.
Ten príbeh sa neskončí len preto, že nejaká finančná skupina nakoniec kúpila 45% akcii jej tela. Akcie nie sú bunky. Biológia denníka Sme, jeho krvný obeh, jeho podstata tkvie v nezávislosti a slobode.
Možno je táto metafora priodvážna, ale posúďte to sami v najbližších týždňoch, mesiacoch a rokoch. Dnešným dňom nás opustili aj poslední kolegovia, ktorí od nás chceli odísť.
Ešte naposledy som ich zastavil v tomto texte a teraz bežia preč, rovnako slobodne ako my ostávame. Vyprevádzame ich so slovami, nech sa im darí a nech už nepoužívajú prívlastok bývalí redaktori denníka SME. Takí nie sú.
Existujú len redaktori denníka SME, tí, ktorí pracovali u nás. Veľké umelecké výkony sú motivovane veľkými emóciami, veľké noviny veľkorysosťou a veľkými víťazstvami, ktoré vytvárajú veľké emócie.
Verím, že nové Sme, bude ešte lepšie ako to staré a mám tajnú nádej, že si to prajú všetci naši čitatelia, rovnako ako novinári, ktorí niekedy pracovali a dýchali vzduch pod značkou Sme.
Autor je generálnym riaditeľom vydavateľstva Petit Press.
