Teraz sa stane takáto vec. Niekoľko dní sa budú médiá pýtať, kto bude novým šéfom SAV, čože je to za človeka a prečo by práve on mal nahradiť Jaromíra Pastoreka, ktorý – keď už nič iné – mal ako vedec výsledky medzinárodnej úrovne.
Pri všetkom tomto personálnom cirkuse a viac či menej patetických vyhláseniach o záchrane slovenskej vedy by sme však mohli zabudnúť na oveľa dôležitejšie otázky.
Tie nie sú vôbec milé, no padnúť by mali: potrebujeme vôbec Slovenskú akadémiu vied? A ak áno, ako by mala táto inštitúcia vyzerať, aby nevzbudzovala nereálne očakávanie ani pobavený úsmev?
Odpoveď na tú prvú je v každej príčetnej spoločnosti jednoduchá a je ňou samozrejmé áno – i keď môžeme diskutovať o tom, či by nemala byť významnejšou súčasťou univerzitného prostredia.
Problém je však s tou druhou otázkou. Pri debate o presúvaní miliónov, politickej servilnosti a personálnych otázkach sa totiž akosi pozabudlo na to najdôležitejšie: že v súčasnej podobe je SAV takmer nefunkčné monštrum plné nezmyselných činností a podpriemerných postavičiek na
