Pred desiatimi rokmi som sa vracal zo Slovenska. Ešte stále to bol návrat z chudobnejšej krajiny do bohatšej, aj napriek tomu, že Bratislava aj celé Slovensko sa prebúdzali tempom, ktoré mu mohlo Česko už vtedy závidieť.
V Česku bola stále väčšia pohoda, veľa vecí tu fungovalo o čosi lepšie, krčmami počnúc a úradmi a školami končiac. Nás Čechov aj vás Slovákov čakali ešte vtedy zlaté časy. Len sme netušili, že za tri, štyri roky im bude koniec.
Vy ste vtedy aspoň dokončili cestu do Európy, keď ste na poslednú chvíľu a v kurze, ktorý by sa už asi nikdy nezopakoval, stačili vymeniť svoje slovenské koruny za euro.
My Česi sme sa v tých rokoch tvárili ako fanfaróni, ktorí by euro mohli mať tiež, ale vlastne ho na nič nepotrebujú, pretože majú tú svoju úžasnú skalopevnú českú korunu.
Aj vtedajší prezident Václav Klaus nám tvrdil, že euro je ako sovietsky rubeľ, Brusel a EÚ je len nová Moskva a RVHP. V rámci „zlatých čias“ to však boli zdanlivo len drobnosti.
Pre nás Čechov tu bola ešte jedna výhoda. Prvý Ficov kabinet, ktorý vtedy na Slovensku vládol, bol naozaj vládou národnej hanby, proti ktorej Topolánkova či Fischerova vláda boli ešte dôstojnými kabinetmi.
Neskôr sa síce ukázalo, že to bolo skôr zdanie než realita. Realitou bolo, že krízanekríza, v Česku aj na Slovensku sa ďalej kradlo, hlavne zo štátneho a európskeho, tak ako si zlodejské elity zvykli kradnúť ešte v zlatých časoch a teraz sa im nechcelo prestať.
Nečas smutnejší ako Radičová
Pred piatimi rokmi sa v oboch krajinách takmer súčasne stal volebný zázrak. Priniesol vlády národnej nádeje, vládu „čistých“ – premiérky Ivety Radičovej a jej českého kolegu Petra Nečasa.
Radičová skončila už po dvoch rokoch hlúpym existenčným hlasovaním o eurovale, po ktorom dnes už ani pes neštekne.
