Píše Luboš Palata,
redaktor českého denníka MF DNES,
stredoeurópsky dopisovateľ poľskej Gazety Wyborczy
Poľsko v podstate nie je stredoeurópska krajina, je to len stredoeurópsky prisťahovalec. Len pred necelými sedemdesiatimi rokmi bola najzápadnejšia hranica Poľska kdesi pri Ostrave, centrom východného Poľska bola dnešná litovská metropola Vilnius.
Dnes ukrajinský Ľvov bol jedným z kultúrnych centier Poľska a poľské bolo napríklad aj v súčasnosti bieloruské Grodno.
Poľsko sa z prevažne východoeurópskeho štátu stalo stredoeurópskou krajinou len vďaka tomu, že rozhodnutím Stalina bolo presťahované o niekoľko sto kilometrov na západ, do miest, ktoré mali s Poľskom niečo spoločné azda v ďalekom stredoveku.
Zo „získaných krajín“, ako Poliaci dodnes nazývajú bývalé nemecké územia, ktoré dostali od Moskvy ako odškodné za Stalinom v roku 1939 okupovanú polovicu Poľska, bolo vyhnaných do desať miliónov pruských a sliezskych Nemcov.
Presun Poľska na západ
Na rozdiel od iných vyháňaní Nemcov, ktoré sa v strednej Európe po vojne odohrali, Poliaci nemecké mestá a dediny potrebovali pre svojich vlastných vyhnancov, vyhnancov z východného Poľska.
Paradoxne tak práve v západných častiach Poľska nájdeme najviac stôp po poľskej vyhnaneckej kultúre z Ľvova, Vilna a ďalších miest mýtického medzivojnového východného Poľska, tak ťažko vybojovaného vo vojne s boľševikmi začiatkom dvadsiatych rokov.
Poľska, za ktorým duše miliónov Poliakov dodnes smútia, ktorého príbehy sú súčasťou najlepších poľských literárnych diel a poľských národných dejín, rovnako ako sú husitské vojny súčasťou českých dejín alebo Masarykovo Československo dejín slovenských.
