Presne v súlade s očakávaniami stojí odpor proti reformám nie na argumentoch, ale na zavádzaní a citovom ovplyvňovaní verejnej mienky. Lekári z nemocnice stojaci v zime pred budovou nakŕmili televízne kamery emóciami hnevu a urazenosti, pretože Zajac chce, aby platy určovala kvalita práce, a nie samotná existencia lekára.
Neprotestovali v pracovnom čase a neobmedzili pacienta, čím si ich protest získal väčšie sympatie ako, povedzme, zablokovanie ciest hučiacimi davmi anonymných odborárov. Jedine sympatiami totiž môžu presvedčiť. Argumenty, ktoré používajú, sú priestrelné.
Normálne je, aby o platoch vo firme rozhodoval jej šéf. V ekonomickej evolúcii práve tento model prežil, pretože je najefektívnejší. Naši lekári radšej chcú, aby ich platy vypočítali štátni úradníci, ktorých nikdy v živote nevideli, a pokrytecky pred verejnosťou tvrdia, že Zajacov spôsob by im znížil platy a zvýšil by nezamestnanosť.
To je polopravda. Lekárov je veľa, je teda prirodzené, že niektorí z nich prestanú byť lekármi. Zdravotníctvo nemôže zdravo fungovať s prezamestnanosťou. Takisto prirodzené je, že nie všetci lekári sú rovnako dobrí a pracovití - prečo by teda mali mať rovnaké tabuľkové platy?
