Chcem povedať niečo o realite, o našej schopnosti ju tvarovať, modelovať, a o našej neochote ju poznávať a len sa na ňu z diaľky usmievať, s láskou, s nádejou, v dobrej viere vdychovať do seba všetky jej možnosti, povedať niečo o obaľovaní reality do vrstiev sebaklamu, o tom, ako kĺžeme po povrchu autentickej skutočnosti, a už nám toto synchronizované korčuľovanie celkom dobre ide, piruety, trojitý salchow, dvojitý rittberger. Do kôry, ktorá obaľuje skutočnosť, sa nám nechce vŕtať príliš hlboko. Neženie nás výzva prevŕtať sa do jadra a skontrolovať, či ešte nevyhaslo, či ho netreba rozdúchať, pretože výzvy ako také sú samy osebe príliš veľkohubé. Hýbať sa dá aj bez toho, v doznievaní svetla a tepla. Keď píšem nás, myslím tým aj seba.