Píše historik a antropológ Roman Krakovský,
pôsobí na Ženevskej univerzite
a Inštitúte politických vied v Paríži
Od minulej stredy je Francúzsko otrasené sériou atentátov. Najprv zabili dvanásť členov redakcie a ochrannej jednotky satirického časopisu Charlie Hebdo. V ten istý deň na dvoch mestských policajtov zaútočil muž s kalašnikovom, jeden z nich zomrel na mieste. V piatok prišlo zajatie rukojemníkov v kóšer hypermarkete, výsledkom sú štyri obete.
Desiatky ďalších civilistov aj policajtov bolo zranených počas záchranných operácií pred záverečným rozuzlením v piatok večer. Všetkých troch atentátnikov zabili poriadkové sily. Celkovo dvadsať mŕtvych za tri dni.
Na začiatku príbehu bol Hara-Kiri, satirický mesačník, neskôr týždenník, bezočivý, ikonoklastický, založený v 60. rokoch. Zhromaždil najlepších karikaturistov a tvorcov tých čias. V roku 1970 sa premenoval na Charlie Hebdo. Odvtedy šokuje a provokuje všetkých, čo sú pri moci, a odoláva všetkým pokusom o cenzúru.
Limity slobody prejavu
Atentát vyprovokoval vlnu solidarity a transparent Je suis Charlie obletel celý svet. Za týmto výkrikom solidarity sa však skrývajú mnohé otázky.
Vo výklade obchodu v centre Paríža som videl nápis: „Kresba je pre tlač tým, čím je sloboda pre demokraciu.“ Stále to platí? Charlie Hebdo vždy obhajoval slobodu prejavu bez obmedzenia, verný svojmu pôvodnému duchu. Séria atentátov v mene náboženstva kladie otázku práve o týchto limitoch.
