Pavol Baboš, autor je politológ
Ak sa o niekom dá povedať, že je to národ komiksov, veselých kreslených príbehov pre deti aj dospelých, tak sú to určite Belgičania a Francúzi. Najviac ľudí na Slovensku asi pozná dobrodružstvá Asterixa a Obelixa.
Mnohí si možno spomenú aj na príbehy šmolkov, malých modrých tvorov. Ich autorom je Belgičan Pierre Culliford.
V šesťdesiatych rokoch nakreslil Peyo (prezývka karikaturistu) príbeh, v ktorom sa po uštipnutí hmyzom menili šmolkovia na zombíkov – čiernej farby.
Netreba pripomínať, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola rasová otázka na Západe možno horúcejšou témou než práva homosexuálov dnes na Slovensku.
A preto, keď sa príbeh o zombie šmolkoch dostal do Spojených štátov, z čiernej sa v záujme politickej korektnosti musela stať fialová.
Posunuté hranice
Prečo tento príbeh na úvod? Veľmi dobre „ilustruje“ záľubu, tradíciu a kultúru frankofónneho sveta v kreslených príbehoch.
A to tak v karikatúrach, ako aj v kreslených knihách pre dospelých na stovky strán. Hranica toho, čo sa môže, čo je vtipné a čo naopak tabu, je vo frankofónnej kultúre, a teda aj karikatúre niekde inde než povedzme na Slovensku či v Česku.
Alebo v USA, kde tamojšie noviny, na rozdiel od mnohých európskych, odmietli vytlačiť karikatúry z Charlie Hebdo.
Z tohto dôvodu zároveň nie je celkom zrozumiteľná polemika, ktorú otvorili niektorí slovenskí analytici. Voľne zhrnuté, ozvali sa hlasy, že karikatúry magazínu Charlie Hebdo asi boli urážlivé a možno príliš provokovali...
Hoci dnes belgické a francúzske médiá sledujem iba z diaľky, takéto hlasy sa v nich, ani medzi Francúzmi na sociálnych sieťach neobjavili.
V záujme debaty však pripusťme, že karikatúry Mohameda môžu niekoho (na Slovensku) urážať. No a? Francúzska karikatúra taká je. Vo svojom kultúrnom prostredí je to už desaťročia normálne a prirodzené.
Vyjadrenia o „prílišnej provokatívnosti“ karikatúr zľahčujú masaker redakcie Charlie Hebdo a je
