Peter Bilý (1978) je básnik, prozaik a publicista.
Naposledy mu vyšiel román Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť (2012)
a básnická zbierka Nočné mesto (2009).
Treťou graficky nádherne spracovanou knihou v edícii Lyrika 20. storočia, je výber ruskej poézie avantgardných básnikov začiatku dvadsiateho storočia.
Publikácia s reprodukciou Venuše od Michaila Larionova žiari z kníhkupeckých pultov nielen vďaka obálke, ale najmä preto, že komplexne predstavuje jeden „pokus o bezhraničnú slobodu“, a to nielen v básnickom umení.
Revolučný začiatok storočia
Slovo avantgarda sa začalo v súvislosti s umením používať v období prvej svetovej vojny, relatívne krátky čas po oficiálnom zrodení kubizmu (1906), vydaní Marinettiho Manifestu futurizmu (1909), Schönbergovej Teórie harmónie (1911) či Apollinairovej básnickej zbierky Alkoholy (1913).
Doslovne reflektovalo bojového a konfrontačného ducha, ktorým nové umenie začiatku storočia podkopávalo zaužívaný, skostnatený akademizmus predchádzajúceho storočia.
Staré umenie sa stotožňovalo s takzvanou meštiackou kultúrou, ktorá podľa nových artrevolucionárov spoločensky zlyhala a svet priviedla na pokraj kataklizmy – prvej svetovej vojny. Sociálna a ideologická kríza sa neprekrýva s nebývalým rozmachom nových umeleckých foriem (aj obsahov) náhodou a medzivojnové roky priniesli vôbec to najzaujímavejšie, čo sa vo všetkých druhoch umenia vytvorilo.
Prelínanie umení a multifunkčnosť avantgardy ako takej sa prejavuje aj v samotnej antológii. Básnici boli maliarmi, typografmi, hudobníkmi, autormi divadelných hier a režisérmi. Ilustrovali vydané zbierky, stretávali sa, diskutovali o umení, poézii, spoločenskej situácii. Dnes by sa vari dalo povedať, že žili v „zlatom veku“, keď umenie malo moc ovplyvňovať životy ľudí.
Časti v knihe venované jednotlivým básnikom sa tak prelínajú – spájajú ich ilustrácie, spoločne sa objavujú na dobových fotografiách, spomínajú sa v úryvkoch z recenzií, v osobnej korešpondencii.
V Nemecku novú umeleckú slobodu zastavil nástup Adolfa Hitlera k moci, a napriek tomu, že niektoré avantgardné smery mali k fašizmu blízko, tvorba je en bloc vládnou mocou vyhlásená za degenerované umenie.
V Sovietskom zväze je situácia iná. Umeleckí buriči sa nadšene prihlásili ku komunizmu a v prvých rokoch po októbrovej revolúcii ich tvorbe časy priali. Ich podmienky boli dokonca priaznivejšie ako v cárskom Rusku.
Rozkvet a vývoj nových umeleckých foriem však v roku 1932 nadobro pochovala Ždanovova oficiálna doktrína socialistického realizmu. So storočným odstupom možno skutočnosť, že Adolf Hitler mal ambíciu stať sa výtvarníkom a Stalin v mladosti písal básne v rodnej gruzínčine, označiť za krutú iróniu.
Samozrejme, keď sa dopovie fakt, že obaja vychádzali zo starých vzorov, z meštiackeho umenia devätnásteho storočia, je ich nepochopenie avantgardného umenia logické, hoci o nič menej prijateľné.
Je to očividne blázon, ale nie netalentovaný
Začiatkom minulého storočia sa v novej ruskej poézii objavilo až neuveriteľné množstvo výrazných talentov. Rovnako ako v západnej Európe aj tu sa vyvinulo viacero
