V Kodani sa v týchto dňoch rozhoduje, či sa nakoniec vlastne bude Európska únia rozširovať a či kandidátske krajiny pristúpia na podmienky, ktoré im boli ponúknuté. Zdá sa, že nemalá časť postkomunistických krajín nie je až taká nadšená z toho, za akých podmienok sa majú stať členmi tohto spoločenstva. Oprávnenosť ich pocitu, že budú druhoradými či menej rovnými členmi, je otázna.
Podobne - aj keď v trochu inej súvislosti - to na chvíľu vyzeralo tento týždeň aj u nás, keď sa rozhodovalo, kto nás pôjde reprezentovať na summit únie do hlavného mesta Dánska. Vyzeralo to tak, že pri výbere delegácie existujú vo vláde rovní a rovnejší a pocit druhoradosti sa nemohol nedostaviť. Podobne to vyzeralo nedávno pri pražskom rozširovacom summite NATO. Slovensko reprezentovali len Slováci. Nezúčastnil sa na ňom žiaden člen SMK. Aj keď nemusel, takéto gesto sa - aspoň smerom navonok - viac než žiadalo.
Ešte iné je to v prípade summitu Európskej únie. Maďari opäť nemali byť v delegácii, a to aj napriek tomu, že Pál Csáky je vicepremiérom pre európsku integráciu a šéfom najspornejšieho rezortu v prístupových rokovaniach, ministerstva pôdohospodárstva, je Zsolt Simon, opäť člen SMK. Až na základe mimoriadne zvolaného zasadnutia koaličnej rady šiel do Kodane aspoň minister Simon. To nezmaže akýsi zvláštny pocit z toho, že Maďari mali byť vyšachovaní z účasti na historickom úspechu Slovenska.
