Zrástlo to, čo patrí k sebe. Spojil sa kontinent násilne rozdelený viac ako päť desaťročí. Udialo sa čosi, o čom márne snívali naši otcovia a čo bude pre naše deti samozrejmosťou.
Kto nechce pre pár stromov vidieť les, môže dookola pripomínať, že nešlo o nič iné ako o peniaze. Kto nechce, nech nevidí, že Európska únia je vo svojej každodennosti práve o kvótach na mlieko, o peniazoch pre poľnohospodárov, o rybolove či doprave. Kto nechce, ten zabudol, že bohatému Rakúsku trval rokovací finiš 60 hodín – len pre poľnohospodárstvo a tranzit cez Alpy. Kto nechce, nech ignoruje skutočnosť, že najväčšie rozšírenie v európskej histórii sa nedeje v období hospodárskeho rozkvetu, ale za recesie s koncom v nedohľadne.
Postoj členských krajín môžeme súdiť až v okamihu, keď bude o rozšírení uvažovať 25-členná únia a peniaze pre nových členov pôjdu aj zo slovenskej kasy.
Handrkovanie o peniaze nemôže zatieniť význam 13. decembra roku 2002. Bohatá západná Európa prijala medzi seba osem postkomunistických krajín. Ekonomická úroveň nováčikov dnes dosahuje 45 percent hrubého domáceho produktu na obyvateľa členskej krajiny. Z krátkodobého hľadiska je náš vstup pre úniu ekonomickou stratou. Tak o čom inom môžeme dnes hovoriť, než o historickom politickom kroku, ktorý prinesie obom stranám zisk.
