O čom hovoríme, keď hovoríme o civilizácii (čítanie+)

Islamský štát má v otázkach civilizácie jasno. FOTO - SITA/AP

TEXT: Michal Havran

Autor je teológ, šéfredaktor jetotak.sk.

Viackrát sa v diskusiách o „ochrane rodiny“ objavil argument, podľa ktorého vlastne organizátorom referenda ani nejde o rodinu a postavenie detí, ale o samotnú civilizáciu, čím sa rozumie naša, európska, judeo-kresťanská civilizácia.

Vo verejnej aréne, kde muži v oblekoch diskutujú vo všetkých možných televíznych formátoch o výchove a právach detí bez toho, aby sa niekto opýtal žien a matiek, sa tak trochu neočakávane objavil starý spor o pomenovanie našej spoločnosti. Píšem starý, pretože naposledy sa o tom, čoho menom je európska civilizácia, diskutovalo počas príprav dnes už zabudnutej európskej ústavy. Európski politici a intelektuáli vtedy riešili, či sa nemá jej dnes už rovnako zabudnutá preambula rozšíriť aj o osvietenstvo, v tom zmysle, že európska civilizácia sa opiera nie iba o náboženské konštrukty, ale aj racionalizmus.

Naši križiačikovia

Spomenul som si na to v týchto dňoch, keď sa vyhraňujeme k náboženským radikálom z Islamského štátu, džihádu a zároveň sme konfrontovaní s teokratickými útokmi na podstatu liberálnej demokracie, nie zo strany radikálneho islamu, čo nie je nič nové, ale takpovediac z neočakávaného, nového frontu, domácich križiačikov.

Nebudeme teraz hovoriť o apokalyptických sektách Islamského štátu, tie nie sú kompatibilné vonkoncom s ničím, dokonca ani s niektorými formami psychopatickej ľudskosti, aj keď, samozrejme, že ich verejné rezanie hláv a budovane kalifátu formuje nové otázky o tom, či vôbec má zmysel diskutovať s náboženskými fanatikmi, alebo na nich rovno hodiť jadrové bomby skôr, ako sa k nim dostanú oni.