Atmosférická zmena, ktorá sa presúva nad naše územie, si to namierila k nám. Jej stred bude kulminovať vo februári a naberie na seba podobu kultúrno-civilizačnej smršte, ktorá, ak sa na ňu pripravíme, môže, ale nemusí po sebe zanechať spúšť a mnoho obetí. Kto sa má pripraviť? My, ženy.
Rodina sme my, ženy s deťmi
Ak sa totiž strhne nad spoločnosťou víchor emócií o kríze demografie, o tom, komu patria naše maternice, ak sa začnú zneužívať naše deti v kampaniach, čo za typy ľudí rodíme a na obzore sa začnú vynárať moralisti s fakľami, bolo by dobré, aby sme spozorneli.
Keď si ako v Sofiinej voľbe máme zrazu vyberať, ktorý z našich potomkov má právo byť hodný našej materskej lásky a má právo na súkromné šťastie. Na to, aby naše rodiny fungovali, nepotrebujeme žiadneho nezodpovedného alkoholika, ani notorického neverníka, ani nevyliečiteľného gamblera, rodina sme my, ženy s deťmi.
Je nás predsa veľa a mali by sme byť medzi sebou solidárne. Spája nás odhodlanie postarať sa o naše deti. Ochránime ich pred strašením, zneužívaním, populistickými výkrikmi a najmä, pred klamstvami všetkého druhu, ktoré v búrke vášní zmáčajú naše hlavy a srdcia.
Svet okolo nás podobné kultúrne búrky už absolvoval. V časoch, keď sme sa tiesnili za železnou oponou a žili v malých kuchyniach v modeli muž, žena a dve deti v jasliach a škôlke.
Už od staroveku
Mali sme sa báť mandelinky zemiakovej, širokých nohavíc, dlhých vlasov a voľnej lásky. Tento typ manipulácie s emóciami pozná ľudstvo už od staroveku ako najúčinnejšiu mobilizačnú metódu proti modernizácii spoločnosti.
My ženy sme napriek tisícom obetí prežili strašenie bosorkami, presadili sme si nosenie nohavíc, dokonca si už nikto nespomenie na hrôzu, ktorá sa zmocnila mužov, keď zistili, na čo všetko by mohli slúžiť froté uteráky. Smiešne, však? Odložili sme šatky a klobúky, ktorými sme povinne zakrývali to najhriešnejšie na nás, naše vlasy.
Paradoxne, svetová vojna nám pomohla získať právo na vzdelanie, volebné práva a právo vlastniť majetok, aj keď by sme v starých knižniciach našli knihy, ktoré dokazovali, že sme hlúpe, nevieme sa kvalifikovane rozhodovať, a teda nerozumieme správe vecí verejných, politike. Utrpeli sme v týchto búrkach plných predsudkov, zlej vôle a závisti mnoho šrámov, stratili sme veľa družiek, ktoré zomreli na nepochopenie, ale prežili sme to a okolo nás všetky naše deti.
A z toho pramení môj optimizmus. Aj túto búrku, tieto strachy, túto kultúrnu vojnu prežijeme. Najmä, keď si uvedomíme, že nejde o nič nové a prekvapujúce pod slnkom.
Mali by sme však spoločnosti položiť zopár otázok.
Naše otázky
Ako je možné, že keď niekto zabije človeka, okradne starenku, sprzní dieťa, dostane od verejnej moci trest, odsedí si ho a po čase mu vinu vymažú.
Vojde do kostola, vyspovedá sa z ťažkých hriechov obťažovania malých chlapcov, opustenia svojho postihnutého dieťaťa, úteku od zodpovednosti spolužitia s chorou manželkou a dostane rozhrešenie. Môže ďalej patriť medzi svoju komunitu. Ale keď sa rozvedieme, spoločenstvo nám to už nikdy neodpustí.
