[content type="longread-pos" pos="full"]
Nový grécky premiér
[/content]
Nová nádej Grécka. FOTO - TASR/APJe sobotňajšia januárová noc, ale v kľukatých uličkách pod Akropolou to vyzerá, ako keby bol apríl či máj. Ľudia sedia vonku, v mnohých reštauráciách hrá hudba a niekde je tak plno, že bez rezervácie miesto nezískate. „Gréci si radšej nekúpia nové topánky či šaty, nebudú jazdiť autom, ale peniaze na to, aby si aspoň raz týždenne zašli s priateľmi na večeru alebo si denne spolu dali jednu či dve kávy, vždy nájdu,“ hovorí pekná štyridsiatnička Lucia, ktorá sa do Atén privydala z bývalého Československa hneď po vysokej škole.
Aj vďaka tomu sú malé kaviarne a reštaurácie asi jediným podnikaním, ktoré sa v posledných rokoch búrlivo rozvíja, zatiaľ čo všetko ostatné sa zatvára a zaniká.
Aj ceny sa, samozrejme, prispôsobili možnostiam hostí. Káva, ktorá pred pár rokmi stála tri a pod Akropolou aj päť či sedem eur, je dnes normálne za jedno euro. Klasický sendvič s opečeným mäsom dnes v centre Atén zoženiete pod dve eurá, jedlo v reštaurácii stojí okolo desať eur. Skrátka toľko, aby si to krízou ožobráčení Aténčania, ktorí teraz mimo sezónx medzi hosťami jednoznačne prevažujú, mohli dovoliť.
„Keby Gréci prišli o svoju kávu, víno a večere v reštauráciách, bol by to úplný koniec sveta,“ hovorí Lucia, keď objednáva karafu domáceho vína. To je omnoho lacnejšie než víno vo fľašiach a kvalitou sa pritom príliš neodlišuje. „Dvadsať eur za sedmičku vína žiadny obyčajný Grék v týchto ťažkých rokoch nedá,“ usmeje sa smutne.
Atény po voľbách. FOTO - SITA/APÚspory bez konca
Tými „ťažkými rokmi“ sa v Grécku myslí päť rokov po roku 2009, keď spod Akropoly vyliezla dlhová kríza, dovtedy šikovne skrývaná sfalšovanými štatistikami, ktoré ukazovali hospodárenie gréckeho štátu a firiem v omnoho lepších farbách, než naozaj bolo. Potom prišiel krach. Od tých čias sa podľa názoru drvivej väčšiny Grékov len šetrí, uťahujú opasky, vyhadzujú ľudia z práce a likviduje sociálny štát, ktorý tu bol za posledných dvadsať rokov vytvorený predovšetkým pre štátnych zamestnancov.
„Trojku“, ako tu všetci hovoria Medzinárodnému menovému fondu, Európskej centrálnej banke a Európskej komisii, ktorí dozorovali a často aj tvrdo vynucovali úsporné kroky gréckych vlád, tu svorne nenávidia. „Pozrite sa, po piatich rokoch toho ich skvelého programu sme na tom omnoho horšie, než sme boli na začiatku.
