Tomáš Mrva je publicista a prekladateľ,
pracoval v londýnskej redakcii BBC.
Najmä sa nesmieme zastaviť, lebo inak nás budú považovať za lenivcov, ktorí nie sú pre spoločnosť nijako užitoční.
Niektorí politici síce už pred časom začali hovoriť o tom, že sa netreba sústreďovať len na ekonomické ukazovatele, ako je napríklad hrubý domáci produkt, ale aj na rovnováhu medzi prácou a voľným časom. Zostalo však poväčšine len pri slovách. Vo firmách je to podobné.
Síce sa chvália tým, aké úžasné podmienky vytvárajú pre svojich zamestnancov, ale zároveň na každom prijímacom pohovore zaznie otázka, či pre vás nie je problém pracovať aj viac ako dohodnutých osem hodín denne.
Práve takýto spôsob fungovania spoločnosti, ktorý podľa neho vedie k stresu, duševných ochoreniam a vyhoreniu, je terčom knihy nemeckého novinárka Ulricha Schnabela Umění zahálky. V nej sa snaží nielen vysvetliť, ako sme sa do tejto nelichotivej situácie dostali a ako z nej vykorčuľovať.
Jeho základná hypotéza je, že moderné technológie, ktoré nám mali čas ušetriť, nám v skutočnosti život len zrýchlili. Namiesto toho, aby sme mali viac času na seba, máme viac času na to, aby sme ešte viac robili. Všetci to veľmi dobre poznáme. Ak niečo, čo sme predtým robili štyri hodiny, dokážeme dnes urobiť za tri, neznamená to, že budeme mať hodinu voľno, ale niekto sa veľmi rýchlo postará o to, aby nám na tú zostávajúcu hodinu pridelil ďalšie úlohy.
Schnabel uvádza zaujímavú štatistiku zo Spojených štátov, podľa ktorej máme dnes na zaháľanie približne toľko času ako v roku 1900. Čiže v tomto sme za vyše storočie žiadny pokrok nedosiahli.
Nasledujme starých Grékov
Zároveň treba vysvetliť, že zaháľanie a lenivosť nie je to isté. Presne naopak. Kým lenivosť je neochota niečo robiť, zaháľanie je činnosť v podstate produktívna.
Definuje ju ako čas naplnený činnosťami, ktoré nám priamo prinášajú radosť. Zvyšok spoločnosti môže mať pocit, že takýto čas je neproduktívny alebo premárnený.
V starom Grécku to bolo presne naopak. Hodiny prežité zaháľaním považovali antickí filozofi za hlavný cieľ svojho bytia, za čas potrebný na nadobudnutie duševnej rovnováhy a hľadanie nových myšlienok. Práca bola pre nich nevyhnutné zlo, ktoré im však umožňovalo prepracovať sa k cieľu svojho života – záhaľke.
Odtrhnúť sa od nášho súčasného hektického života nie je ľahké. Autor to dokumentuje na viacerých príkladoch, niektoré z nich boli pomerne radikálne, napríklad snaha dvoch nemeckých novinárov úplne sa odstrihnúť od e-mailov a internetu.
Jeden vydržal pol roka, druhý štyridsať dní a keďže bol na voľnej nohe, usúdil, že za ten čas prišiel o niekoľko zaujímavých zákaziek. Keďže však o tom neskôr napísal knihu, tak si zabezpečil príjem, ktorý by inak nemal. Niekedy sa možno oplatí uprednostniť dlhodobejší prospech pred okamžitým ziskom.
Všetko musíme urobiť hneď
Práve v tom je však háčik. Ľudia naokolo od nás vyžadujú, aby sme na všetko reagovali hneď, aby sme nič neodkladali. Sme zahltení informáciami, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán a v tom istom čase.
Neustále si kontrolujeme e-maily, správy na telefóne, odkazy na sociálnych sieťach a popri tom nám ešte vyzváňa súkromný aj služobný telefón. V takomto informačnom smogu je veľmi ťažké poriadne sa sústrediť na jednu činnosť.
Ďalší zaujímavý pokus, o ktorom Schnabel píše, urobila informatička Gloria Marková. V jednej IT firme merala, ako dlho človek pracuje bez toho, aby ho niekto vyrušil. Výsledok? Jedenásť minút. Všimla si, že keď daného človeka aj nikto nevyrušil, tak to urobil sám. Išiel si uvariť kávu, usporiadal si papiere na stole alebo nejakým iným spôsobom prerušil to, čomu sa práve venoval.
