Omar Farid Hašímí hodil do vody kameň. Kameň rozceril hladinu rieky a ponoril sa až na dno. Zostali po ňom len stále sa zväcšujúce kruhy. Omar sa zamyslel: Koľko casu bude trvať, kým sa ten kameň dostane znovu na breh? Dlhšie ako ľudský život? Niekoľko životov? Stovky životov stoviek ľudí?
Napadlo mu, že by o tom mohol zložit veľkú báseň. Takú, čo chcel napísať už dávno. Po perzsky, svojím rodným jazykom, ktorý ani štyristo rokov arabskej nadvlády nedokázalo zničiť. O víne a o krátkosti života, o ženách a o mužoch a o ich vôňach, ktorými sa priťahujú ako nočný hmyz, keď nastane obdobie párenia.
