V polovici osemdesiatych rokov oživil mladú slovenskú poéziu nástup nových talentov, z ktorých najvýraznejšími boli Jozef Urban, Ivan Kolenič a Taťjana Lehenová.
Tieto tri silné individuality vyprovokovali čitateľský ohlas a záujem kritiky nekonformnými, plnokrvnými veršami kontrastujúcimi s vtedajšou mdlou, ulízanou produkciou ambicióznych zväzákov a usilovných grafomaniek.
Protiklad „les enfants terribles“ s „les enfants opportunistes“ patrí asi ku každej dobe, nielen k posledným rokom československého socializmu.
Na rebeloch si kritika buď lámala zuby, alebo sa dodatočne snažila ich poéziu usporiadať do chlievikov svojich akademických paradentóz.
No súčasťou ozajstného básnického talentu bola a je aj nevšímavosť k literárnovedným konjunktúram. Od zjavu tejto trojice, ktorá nikdy nepatrila k žiadnej literárnej skupine, ani ju spoločne nevytvorila, uplynie už tridsať rokov.
Urban medzitým nanešťastie tragicky zahynul, Lehenová sa v pražskom a manželskom exile literárne odmlčala a paradoxne jediným tvorivo preživším z veľkej trojky je z nich najdivokejší hazardér Ivan Kolenič.
Pred pár dňami sa dožil na svoj životný štýl až neuveriteľnej päťdesiatky a iba pred niekoľkými týždňami mu vyšla nová próza, román Až do nirvány.
Poeta natus
Kolenič debutoval ako dvadsaťjedenročný v roku 1986 bez časopiseckej prípravy básnickou zbierkou Prinesené búrkou a jeho debut bol suverénny. Spontánne písanie chlapčenského subjektu neprotestsongovalo, neperestrojkovalo, ale aj s absolútnou nevšímavosťou obchádzalo mihálikovské ideologické a veršotepecké pravítka a uhlomery.
