Augiášov chliev sa v posledných dňoch stáva referenčným rámcom vnímania situácie vo vysokom školstve. V denníku SME vyšli už dva komentáre, ktoré mali priamo v titulku toto slovné spojenie a aj rozhovor s predsedom Akreditačnej komisie profesorom Ľ. Fišerom (SME, 24. 1. 2015), sa odvíjal od tohto podobenstva.
Slovenské vysoké školstvo ako celok nie je Augiášov chliev a neexistuje nijaký jeden chliev, ktorý by slúžil na pomenovanie situácie na našich vysokých školách a univerzitách. Vysoké školstvo predstavuje zložitý a heterogénny organizmus, ktorý tvoria verejné vysoké školy i súkromné školy, vysoké školy s dlhou tradíciou aj inštitúcie, ktoré vznikli v ponovembrovom období.
Nemožno paušalizovať a iste aj kvalitné univerzity či fakulty majú svoje malé Augiášove chlieviky (a naopak nekvalitné vysoké školy či fakulty majú kvalitné katedry či konkrétnych odborníkov), o ktorých vedia a usilujú sa ich vyčistiť.
Píšem zo svojej perspektívy pedagóga jednej z fakúlt Univerzity Komenského a uvedomujem si, že v reakciách čitateľov budem čeliť výčitkám minimálne dvoch druhov: spoločenské a humanitné vedy vlastne ani nie sú skutočnými vedami (na rozdiel od tých exaktných, tu by som preventívne odkázal na príspevok Martina Kasardu, SME, 27. 1. 2015) a konkrétne problémy má, pochopiteľne, aj naša fakulta.
Na druhej strane, je toho dosť, čím sa môže fakulta pochváliť – zájdite napríklad na výstavu Tajomní Mayovia v Archeologickom múzeu SNM, zalistujte si v kníhkupectve v prvom zväzku Dejín Bratislavy, prípadne si na internete nájdite niečo o aktuálnom výskume gréckych palimpsestov.
V Poľsku a po slovensky
Nadviažem na príspevok kolegu Mateja Navrátila (SME, 30. 1. 2015). Jeden z citlivých bodov je posudzovanie a hodnotenie publikačnej činnosti pracovníkov univerzít, od ktorého sa potom odvíja aj financovanie verejných vysokých škôl ministerstvom školstva.
Najmä v spoločenských a humanitných vedách sa v posledných rokoch stalo praxou publikovanie vedeckých výstupov (monografií, zborníkov, vedeckých časopisov) v slovenčine v neakademických vydavateľstvách v susedných štátoch.
Konkrétny príklad – vydavateľstvo Spolok Slovákov v Poľsku, kde niektorí slovenskí vedci pravidelne publikujú a vytvárajú zdanie zahraničnej publikácie, v čom ich ešte utvrdzuje aj Centrálny register evidencie publikačnej činnosti, kde ako zahraničné publikácie naozaj figurujú.
A táto prax, ktorá nie je v súlade s vedeckou etikou, sa, žiaľ, objavuje aj v prípade niekoľkých kolegov a kolegýň na našej fakulte.
