Verím, že časom, keď sa všetko utíši, zistíme, alebo sa aspoň pokúsime pochopiť, čo sa stalo v spoločnosti, čo k tomu viedlo, prečo to na nás doľahlo práve teraz, keď sme vyčerpaní viac ako kedykoľvek.
Keď sa podrobnejšie pozrieme na spoločenskú atmosféru v krajine za posledných dvadsať rokov, spozorujeme, že Slovensko nevyprodukovalo žiadnu výraznú duchovnú črtu, ktorá by obstála v porovnaní čo i len s okolitými štátmi. Nehovoríme teraz o aplikáciách na udávanie predavačiek, ale o niečom pozoruhodnom, niečom, čo by nám dokonca aj závideli, niečo, čo by sme mohli bez komplexov označiť za zmysluplnú pointu zmien, v ktorých sa motkáme štvrť storočia.
Nemáme Ricoeura
Ak pripustíme, hoci s prihliadnutím na to, že na Slovensku pôsobí a tvorí mnoho talentovaných ľudí, že nič také, teraz, keď by sme mohli, nemáme, je legitímne položiť si otázku, čo sa stalo a či to takto bude stále.
Nejako sa tento impulz očakával z prostredia, ktoré má historicky k duchovnému svetu najbližšie. Kresťanstvo malo byť, aspoň do istej miery, morálnou oporou nového režimu, malo nahradiť ideológiu minulosti a korigovať surovosť éry. Namiesto toho podľahlo istému ezoterickému vnímaniu sveta. Nehovorím, že by kresťanstvo nemalo silu stať sa racionálnym nástrojom uvažovania, v dejinách sa mnohí kresťania vyznačovali aj tým, že nepodliehali vyšinutosti éry.
