Leonid Beršidskij je
spisovateľ sídliaci v Berlíne.
Syriza, nová vládna strana v Grécku, pútavo argumentuje za odpísanie gréckeho dlhu: Neprijalo Nemecko, teraz najväčší odporca odpustenia dlhu, nebývalo štedrý dar, keď mu zahraničný dlh o polovicu zmenšili v roku 1953?
Pútavé však neznamená presvedčivé. Paralely medzi dnešným Gréckom a Nemeckom roku 1953 sú demagógiou, čírou a jednoduchou.
Pes je zakopaný v detailu
Veritelia Spolkovej republiky Nemecko – 20 štátov vrátane Grécka – naozaj súhlasili na londýnskej konferencii, že odpíšu 55 percent z jeho zahraničného dlhu, ktorý dosahoval 32,3 miliardy mariek.
„Vyše 50 percent gréckeho dlhu treba odpísať,“ hovorí popredný ekonóm Syrizy John Milios. „Riešenie, ktoré dostalo Nemecko na londýnskej konferencii v roku 1953, je to, čo musíme urobiť pre Grécko.“
Milios chodil na vysokú školu v Nemecku, má doktorát z univerzity v Osnabrucku v Dolnom Sasku. Vie veľmi dobre, že pripomínať Nemcom ich dejiny 20. storočia a potom apelovať na ich svedomie môže byť účinné. No pes je zakopaný v detailoch.
Asi polovica nemeckého dlhu, diskutovaného na londýnskej konferencii – 16,1 miliardy mariek – pochádzala spred druhej svetovej vojny. Časť z neho vznikla z nezaplatených reparácií víťazom prvej svetovej vojny.
Tie neúnosne vysoké požiadavky na nemeckú ekonomiku pomohli nacistom dostať sa k moci, keď sľúbili, že odstránia reparácie. No Konrád Adenauer, prvý nemecký povojnový kancelár, uznal ten dlh v roku 1951 ako súčasť úsilia premeniť Nemecko zo zničeného, neplatiaceho dlžníka na zodpovedného člena ekonomického systému západného sveta.
Veritelia chceli pomôcť
Toto je akt dobrej vôle. Veľkú časť dlhu vydali v menách, ktoré neskôr stratili veľa z hodnoty a za roky medzi vojnami sa ťažko vypočítavali úroky.
Takže keď Adenauer prijal záväzky za výmenných kurzov prijateľných pre veriteľov, „uznalo sa na začiatku, že od Nemecka sa nebude očakávať zaplatenie celej sumy, ktorá vznikne z čisto technického uznania pohľadávky“, napísal Timothy Guinnane z Yaleskej univerzity v roku 2004 v dosiaľ najsmerodajnejšej štúdii o odpísaní dlhu v roku 1953.
Nemecko potrebovalo veľa peňazí na obnovenie infraštruktúry a bytov zničených vojnou. V niektorých nemeckých mestách nezostali žiadne domy spred vojny, okrem tých starostlivo opravených za posledných 70 rokov. Okrem toho po tom, ako Spojenci z druhej svetovej vojny Nemecko rozdelili, desať miliónov utečencov zo Sovietmi ovládanej východnej časti krajiny – asi toľko ľudí, koľko je teraz v Grécku – zaplavilo západ, pričom vytvorili humanitárnu katastrofu ohromných rozmerov.
Nemecko si to, prirodzene, privodilo samo, ale už mu nevládli nacisti. Robilo, čo bolo v jeho silách, aby odčinilo svoju minulosť – pričom táto práca stále trvá, a to definuje konsenzuálny, na hodnotách založený charakter nemeckého vedenia v dnešnej Európe. Veritelia cítili, že tomuto úsiliu treba pomôcť.
Socialistické Grécko
Okolnosti, za ktorých Grécko nahromadilo svoj dlh, sú absolútne odlišné. Po obnovení demokracie v roku 1974, po siedmich rokoch vojenskej vlády, grécka vláda zaviedla kompletné socialistické výhody vrátane vyšších dôchodkov a všeobecne dostupnej zdravotnej starostlivosti, a tiež veľkou vládou. Financovala železnicu, ktorá mala viac zamestnancov ako cestujúcich a ešte pred vojenským prevratom začala platiť mzdy ortodoxným kňazom, čo robí stále – hoci po naliehaní zahraničných veriteľov im platy znížili. Tridsať rokov malo Grécko neudržateľné fiškálne deficity, požičiavalo si na ich splácanie – a potom o nich klamalo Eurostatu, aby sa mohlo v roku 2001 pridať k euru.
Existuje istý, nie až taký nepatrný rozdiel medzi dobrovoľným uznaním dlhu po predošlých, škodiacich vládach pri výmennom kurze výhodnom pre veriteľov a nedbanlivým hromadením dlhu na vlastnú päsť, zároveň s utajovaním skutočnej veľkosti rozpočtových deficitov.
