Pred piatimi rokmi bol na návšteve Číny vtedajší šéf slovenského Najvyššieho súdu Štefan Harabin. Náramne sa mu tam páčilo, ocenil zlepšovanie čínskeho súdnictva a zlepšenie ochrany ľudských práv (ktoré asi videl len on a čínski hostitelia).
Partnerom v rokovaní mu bol vtedy Čou Jong-kchang, jeden v najmocnejších mužov vtedajšej Číny. Pod palcom mal celé bezpečnostné zložky, teda státisíce ozbrojených ľudí, mal priamy dosah na súdnictvo.
Potom sa však Čou dostal do mocenského sporu s novým prezidentom a prehral. To súdnictvo, ktoré si vtedy šéf našich súdov tak pochvaľoval, ho zomlelo a Čou bude rád, ak vyviazne s doživotím. Jeho chránenca a v minulosti jedného z najbohatších ľudí sveta už popravili.
Možno práve táto predstava sa Harabinovi tak páčila. Súdnictvo, ktoré pracuje ako nástroj vládnej strany a mocenského boja proti opozícii. Súdnictvo, ktoré zastrašovaním vytvára stabilnú spoločnosť, ktorej sa chcel priučiť český prezident Miloš Zeman.
