Peťo je konkrétny človek žijúci popri nás. Už dávnejšie som mu chcel napísať a tak vzniklo zopár listov. Budú uverejnené postupne a s jeho súhlasom.
Prečo práve takto a práve jemu. Možno sa to z nich dozviete. Budú to riadky o našom živote, o nás a hlavne o umelcoch. Ako sa rodia. Čo je to za sila v nich, ktorá musí von. Sme teda vyvolení? Áno. Je to úžasné, je to dar, ale aj povinnosť. Poznáte to o tých talentoch z Písma. Spoznať vnútorný svet umelca sa nedá. Rodí sa a zaniká v jednej sekunde, nemožno ho zachytiť.
Je to nekonečný labyrint vnemov, pocitov, radostí a sklamaní, ale aj činov a rozhodnutí, ktoré, ako povedal náš kamarát Jožko Bednárik, platia definitívne len do najbližšej definitívy. Tak je to v umení. Alebo aj v živote?
Takže Peťo je kamarát, Peťo je Beďo, Peťo je Boh i diabol v nás. Peťovia ste aj vy, milí čitatelia, a som to možno alebo celkom určite aj ja.
Váš Peter Mikuláš
Ahoj, Peťo.
Dávnejšie som Ti chcel napísať. Tak klasicky, ručne, ako voľakedy. Rád som písal. Bavilo ma chrliť hlupotiny a vymýšľačky len tak do vetra a preťažovať hlavy svojim babám. No ruka sťažela, písmo skrkvavelo, priznávam, nikdy úhľadné nebolo, sám ho mám niekedy problém lúštiť.
