Vražda dvoch ľudí v Kodani „politicky motivovaným teroristom“ (podľa dánskej premiérky Helle Thorningovej-Schmidtovej) je ďalším násilným aktom, ktorý vzišiel z nenávisti a netolerancie. Jedna obeť bola zastrelená pri synagóge, druhá v kaviarni, kde sa odohralo stretnutie za podporu slobody slova. Svetoví lídri vraždy správne a tvrdo odsúdili.
No v kontexte ďalších podobných útokov (napríklad na časopis Charlie Hebdo v Paríži minulý mesiac) sa vynára otázka: sme my sami dosť tolerantní voči iným náboženstvám a ich základným hodnotám?
Jeden z kľúčových rozdielov medzi Západom a islamom sa týka miery, do akej sa dá oddeliť boh od každodenného života – miery, do akej náboženstvo obmedzuje naše slobody.
Podľa Koránu Alah sám určil, aká reč je dovolená: „Ten, kto verí v Alaha, nech hovorí správne alebo nech zostane ticho.“ Pričom na Západe sa sloboda slova chráni ako základné ľudské právo v politických dokumentoch už od 17. storočia.
Teoreticky sú tieto dva princípy v príkrom rozpore, ale v praxi sme sa naučili hľadať nejakú formu spolužitia. Na Západe je sloboda slova obmedzená rôznymi zákonmi a pravidlami proti vyjadreniam, ktoré urážajú iných alebo im ubližujú. A napriek tomu, že desať islamských krajín trestá rúhanie až smrťou, no väčšinou – tak ako na Západe – sa trestá len pokutou či väzením.
