Autor je bezpečnostný
konzultant.
Tieto fatalistické slová si hovoril knieža Menšikov, keď upadol do nemilosti svojho gosudara, cára Petra Veľkého a prišiel takmer o všetko.
Nemrzelo ho to. Bral úplatky, obohacoval sa zo štátnej, teda cárovej kasy. No a čo? Cítil, že v Rusku vetry rýchlo menia svoj smer a koleso Fortuny ho možno zasa raz vynesie hore. Nemýlil sa.
Kto rozumie Rusku?
Občas sa objavia v ruských médiách krátke informácie, že generáli päťdesiatnici v rozkvete mužnej sily, regionálni miestodržitelia alebo predsedovia predstavenstiev štátnych, ale aj súkromných firiem zrazu pocítia nevyhnutnú potrebu odísť na predčasný dôchodok.
Vždy majú aspoň tri možnosti. Emigrovať alebo sa vzoprieť a skončiť v lepšom prípade vo väzení, alebo potichu odísť, žiť v ústraní a čakať, či sa to zmení. Veď predsa, báťuška dal, báťuška vzal.
Kto rozumie Rusku? Múdro a erudovane sa tváriaci experti, žoviálne optimistickí diplomati alebo ľudia vulgárne si nadávajúci na diskusných fórach?
Niekedy sa zdá, že v tom nie je žiadny rozdiel. Skazky o „širokej ruskej duši“ alebo sentimentálne slzenie pri podmoskovských večeroch už patria ku klišé, podobne ako konšpiračné teórie s odtieňmi slobodomurárskeho amerického sprisahania.
